Príbeh sa začína tam, keď malú Grace napadli vlci a pohrýzli ju. Jeden žltooký vlk zo svorky ju však zachránil. Nemôže na jeho oči zabudnúť najmä preto, lebo sa do nich od toho dňa celých šesť rokov díva. Žltooký vlk ju na kraji lesa pozoruje stále okrem letných mesiacov - vtedy akoby sa vyparili všetci vlci. Grace tomu nerozumie, no potom sa rozšíri správa, že vlci zabili študenta a jeho otec spustí poľovačku. Z lesa sa ozývajú výstrely a Grace je zúfalá, lebo nevie, ako má zachrániť toho svojho vlka. Na terase pri dome ju však čaká prekvapenie - nájde tam postreleného chalana, Sama, so žltými očami, ktoré sa nedajú pomýliť.
K príbehu úplne sedí aj každý detail obálky - zátišie lesa
v chladných modrých odtieňoch, vlk so zvýraznenými očami, ako pozoruje
spoza stromu, červená škvrna na bielom papieri. Pod prebalom je
kniha tiež ozdobená. A názov Triaška presne vystihuje tento prvý
diel.
Mám rada knihy, ktoré sa niečím líšia a tu ma
zaujal zvláštny štýl písania kapitol. Ešte som nevidela knihu, v ktorej by pri každej kapitole bola napísaná teplota v
stupňoch Celzia. Keď som na začiatku niektorej kapitoly videla mínusové teploty
ako -6 °C, hovorila som si: Čo ak sa Sam v tejto kapitole
premení na vlka? Jeho premeny totiž závisia od teploty. Zima = vlk, teplo = človek. A čím viac rokov sa vlkolaci
premieňajú, tým väčšmi sa približujú k tomu, že naspäť sa už nepremenia
vôbec. Práve to budú riešiť Grace a Sam, pretože ako sa zdá,
toto je Samov posledný ľudský rok.
Ďalším
zaujímavým bodom v štýle písania je striedanie pohľadov. Ja som
mala radšej asi Samove pohľady na vec - jeho spomínanie na
minulosť. Veľmi sa mi páčili aj autorkine opisy gest, pohybov rúk a
tela atď. Všetko som si to vedela reálne a živo predstaviť a zvýrazňovalo to pocity
postáv.
Knihe nechýbal ani úžasný zmysel pre humor, nad knihou som sa
niekedy smiala ako tichý blázon. :D Grace a Sam dokázali byť dosť
ironickí, ale ani jeden z nich nemal na Isabel, ktorá mi veľmi
pripomínala Afroditu z knižnej série Škola noci. Namyslená, chladná, ironická,
jedna hláška za druhou, ale predsa verná a správna. Obľúbila
som si ju a teším sa na ňu v ďalších častiach. Dúfam, že v
nich dostane viac priestoru.
Čo sa týka Grace ako hlavnej postavy, mala som ju rada. Bola
rozvážna, normálna a vedela sa postarať sama o seba. Miesto toho, aby sa neskôr zosypala, uzavrela do seba a stala sa z nej chodiaca mátoha
bez života (ako väčšina hrdiniek bez ich hrdinu), ona roztrieska
gitaru o stôl a... zosype sa až potom. :D Ale iba na chvíľu. :D A
Sam bol... neviem, napadá mi pri ňom slovo sladký. Mala
som rada jeho príbehy, jeho vnímanie Grace a názory. Dosť ma
prekvapilo, keď som si prečítala, že má čierne vlasy na spôsob emo.
Ja som si ho automaticky predstavila ako blond chalana a preto sa mi
tu páčila aj táto odlišnosť od iných (YA) kníh - že to bol
obyčajný chalan a nie dokonale úžasná grécka socha. A láska
medzi Samom a Grace bola nežná. To je slovo, ktoré mi pri nej
napadá. Veď aká iná môže byť láska, ktorá čakala celých šesť
rokov na prvý dotyk, prvé slovo?
Keď som túto knihu začala čítať, už pri prvých stranách
som si povedala, že táto kniha je jedna z najkrajších, aké som
kedy čítala. Bolo to pri scéne v kníhkupectve
zo Samovho pohľadu. Ďalšou mojou obľúbenou bolo úplne obyčajné spoločné varenie Grace, Sama a Isabel. A mojou treťou
obľúbenou scénou bolo, keď Grace prvýkrát zachránila Sama pred
premenou. Vtedy mi tuhla krv v žilách - mne by teda vôbec
nenapadlo spraviť to, čo Grace. Vlastne, tie prvé dve scény
boli celkom jednoduché, ale práve to bolo na nich to nádherné - autorka ich
svojím opisom spravila výnimočnými.
Triaške podľa mňa teda nechýbalo nič. Záver bol krásny, ale bol tak 50 na 50 - tomu, komu sa už nebude chcieť čítať ďalšie dve časti, bude
stačiť, lebo bol viac-menej uzavretý. Kniha však v
závere načrtla aj pár nejasností, takže ja som na pokračovanie zvedavá a okrem toho - ešte sa mi nechce lúčiť so
Samom, Grace a ostatnými postavami.