Ostrov stratených príbehov: RECENZIA | Atlantída #2 - Vodopád (Lauren Kate)

26. júna 2015

RECENZIA | Atlantída #2 - Vodopád (Lauren Kate)


Keď v jednej chvíli začne na celom svete pršať, kvapky tohto dažďa neprinesú ľuďom životodarnú vodu, ale stanú sa ich pascou. Čoskoro zaplavia každý kúsok zeme a sú slané - pretože sú to slzy Eureky, ktorá plakala. Jej jedinou záchranou je hromový kameň, pretože vďaka jeho štítu môže spolu s otcom, súrodencami, kamarátkou a chlapcom Anderom cestovať naprieč oceánom. Potrebujú nájsť útočisko u strateného Nositeľa rodu Solóna a zistiť od neho odpovede na svoje otázky. Eureka si až teraz naplno uvedomuje, akú potopu a skazu sveta spôsobil jej plač. Už chápe, prečo mala odjakživa zakázané plakať. Chce zachrániť, čo sa ešte dá a hlavne svojho najlepšieho priateľa Brooksa, ktorého telo ovládol kráľ Atlantídy - Atlas. So Solónom sa Eureka dozvedá, že je ešte veľa toho, čo nevie o proroctve jej rodokmeňa slzy a zároveň aj o sebe.



Knihy od Lauren Kate sú pre mňa záhadou. Sú ako deti, ktoré občas vedia poriadne protiviť, ale človek sa na ne nevie dlho hnevať. Aj keď si uvedomujem ich nedostatky, aj tak si ma nejakým zvláštnym spôsobom získajú. Jej najnovšia kniha mi znova ukázala, že Lauren má nepochybne dar písania samého osebe. Pri vyjadrovaní pocitov ako je smútok alebo radosť ide do hĺbky a má na to proste talent.

Ale prečo som spomenula len písanie samotné? Pretože akonáhle si jej vety a slová spojím s dejom či postavami, prestane to spolu ladiť ako pokazená platňa.

Autorka píše naozaj krásne o láske. Mohla by som z tejto knihy vypísať veľa citátov o nej a snívať nad nimi. No na druhej strane mi to pripadalo, akoby ju neúmyselne zosmiešňovala svojím ľúbostným trojuholníkom - Eureka/Ander a Eureka/Brooks. Prečo by to aspoň raz nemohlo byť tak, že by sa hlavná hrdinka (Eureka) nutne nemusela kvázi zamilovať do chlapca (Andera) len preto, lebo:
1. ...sa v jej živote zrazu objavil (aby som nebola nespravodlivá - objavil sa tam potom ešte zopárkrát)
2. ...že on o nej vie úplne všetko (keďže ju už od detstva sledoval, samozrejme)
3. ...a je pekný (ale ani tým si nemôžem byť istá na 100%)

O Anderovi neviem povedať skoro nič, pretože ako postava je nijaký. Vždy som oceňovala autorkinu schopnosť vymýšľať v životoch postáv a v ich minulosti rôzne detaily a nenápadne ich počas príbehu spomínať. Ale o Anderovi ani máčny mak, pretože ani Eureka ho vôbec nepozná. Predstavte si, aké by to bolo, keby si Eureka dupla nohou a povedala: „Ahoj Ander, môžeš mi pomáhať s Atlantídou, ale odpáľ - ja tu mám Brooksa.“ Ale nie, ona myslí na jej veľkú lásku s Anderom a následne sa hneď bozkáva s Brooksom. Necítila som lásku ani jedného z nich a frázy, ktoré si hovorili, pôsobili sucho.

Čím sa dostávam k ďalšej veci, ktorá sa, žiaľ, niesla celou knihou - nereálnosť. Pri fantasy knihách je dojem uveriteľnosti obzvlášť dôležitý. Čitateľ by pri ich čítaní mal uveriť, že aj nemožné sa stáva možným. Nechať sa pohltiť a okúzliť vymysleným svetom. A nie mať pocit, že autorka navštívila škôlkarov a pozbierala ich nápady. V jednej chvíli som si hovorila, že už len čakám, že tam príde nejaký jednorožec s krídlami... a o 30 strán neskôr sa tam naozaj zjavil Pegas! :D Absurdita a bizarnosť niektorých scén pôsobila až komicky, opisy pračudesných vecí mi v ich predstavovaní vôbec nepomohli, dialógy sem-tam pritiahnuté za vlasy... Tomu všetkému som nedokázala uveriť.

Na príbehu som však hltala každú zmienku o Atlantíde. Tie časti, v ktorých sa jej Lauren venovala, boli zaujímavé, ale stále ich nebolo dosť. Patrilo by sa z tejto originálnej témy a nápadu vyťažiť maximum. Aspoňže sa dej okolo nej posunul ďalej než v prvej časti. Občas sa príbehom blysla aj nejaká tá vtipná poznámka. Ešte by som chcela podotknúť, že Eureka mala u mňa mínusové body za to, že viac smútila za Brooksom než nad ľuďmi, ktorí jej zomreli priamo pred očami. So stratou jej matky Diany sa nevedela vyrovnať a pokúsila sa vziať si život, ale pri ostatných postavách jej stačila tak jedna strana a šup, pokračujeme. Preto ani mnou ich smrť nijako nepohla, aj keď mala.
(Inak, Eureka mala aj v prvom diele hnedé vlasy? Tak prečo je na obálkach blondína?)

Dlho som premýšľala a Vodopád sa mi nezdá horší ako prvá časť Slza (moja recenzia), ale ani lepší. Koniec bol zvláštny a bolo tam veľa zvratov - neviem si predstaviť, o čom ešte by bol tretí diel, ale na druhej strane nemôžem uveriť, že séria (netradične a výnimočne iba dvojdielna + novela) takto skončila. Stále som dúfala, že v príbehu bude nejakým spôsobom viac Diany.

Za recenzný výtlačok tejto knihy ďakujem vydavateľstvu Ikar.
O príbehu Atlantídy sa môžete dozvedieť viac na Bux.sk.

5 komentárov:

  1. Súhlasím s tebou takmer vo všetkom, skvelá recenzia :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja som ešte druhú časť tejto série nečítala, ale prvá sa mi zdala oproti iným fantasy knihám zaujimavejšia možno práve preto, že mala inú tematiku ako ostatné. No zatiaľ pocúvam o druhej knihe samé zlé ohlasy a preto si nie som istá, ci ju mám prečitať

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak pokiaľ si čítala prvý diel a páčil sa ti, druhý môžeš aspoň skúsiť. :) Aj napriek všetkému, čo som spomenula v recenzii, neľutujem, že som si ho prečítala. :)

      Odstrániť
    2. Mě se druhý díl moc líbí a baví mě. Ano, má to chyby a to s tím Brooksem mě tam hezky štve, stejně jako některá Eurečina rozhodnutí, ale i tak mi to přišlo o hodně lepší než Slza, u které se to hodně natahovalo. Ještě jsem to nedočetla, ale jsem skoro u konce

      Odstrániť
Ďakujem za komentár, vážim si ho a veľmi sa z neho teším. :)