Táraninky o poslednom období

Ahojte ostrovčatá, verte-neverte vlastným očiam, ale mám tu pre vás aj čosi iné než recenziu a prírastky. Mám pocit, že v poslednej dobe zo všetkých strán čítam, ako nestačí len písať recenzie, ale treba blog osviežiť aj nejakým článkom. Ja viem, je v tom aj kus pravdy - a ja som sa vám už dlho neprihovorila inak, než len cez moje názory na knihy. Tak reku, poďte si so mnou trochu pokecať - porozprávam vám o pár dávnych i nedávnych veciach z môjho života...

Tvorila som do dvoch súťaží
Tou prvou bola ešte septembrová súťaž U dvou lumpů, kde sme mali na fotke zachytiť niečo súvisiace so školou. Ja som chcela vytvoriť nejaké spojenie škola+knihy a výsledok bol takýto. Myslím, že snáď ani neexistuje niečo školskejšie než pán Šlabikár. A celkom sa mi páči myšlienka, že by sa knihy medzi sebou rozprávali (a ohovárali nás čitateľov).
Druhá súťaž, ktorá ma nakopla, aby som konečne dačo napísala, bol Halloweenský hop u Mony. Bolo treba napísať čokoľvek strašidelné - príbeh, báseň, vymyslené, skutočné… Ja som zvolila moju skutočnú story a podala ju vo forme kratučkej poviedky. Tí, ktorí ma máte na Goodreads, by ste si ju možno pamätali. Napíšte mi, či chcete, aby som ju zverejnila sem na blogu v samostatnom článku. :)

Aj zemiak má srdce

Storočná fotka, ale proste nebola príležitosť ukázať vám ju a ja vám ju chcem ukázať. Pozrite koľko srdiečok, a dokonca aj červených, sme mali v tohtoročnej úrode. Btw. aj tie slivky sú z našej slivky - z tej, z ktorej som dávala listy do Wreck this journalu normálne sa z nej už pomaly stáva celebrita.

Októbrový Štedrý deň

V posledný októbrový deň sa v mojom živote udiala fakt výnimočná udalosť. S kamarátkou, s ktorou si cez net píšem už 6 rokov (zdravím ťa), sme naškrabali všetku svoju odvahu a prvýkrát sme sa stretli. Ale ako vážne, keby ste vedeli akú som mala pred tým trému! Mám pocit, že tým stretnutím som zdolala Mont Everest. No veľmi som sa tešila z tej spoločnej chvíle. Bola s nami ešte jedna kamarátka a bolo perfektne. Celý ten deň mi naozaj pripomínal Štedrý deň - najskôr jemná nervozita a očakávanie, prípravy, potom radosť a úsmev, ktorý som mala na tvári ešte dlho. Tiež to aj tak rýchlo ubehlo. A dokonca som dostala aj darčeky. Bol to proste jeden z najkrajších dní v tomto roku - a vôbec v celom živote.

Kukla som si filmy

Počas Dušičiek, sviatku, ktorý si veľmi vážim, vysielali v TV pár tématických filmov (dávali na ne aj strašne krásnu upútavku). Duch je pre mňa srdcovka a v tom období klasika, ktorá musí byť (ako Popoluška na Vianoce). Ďalej som videla Zoznámte sa, Joe Black, ktorý ma zaujímavý námet, no zmieniť sa vám chcem hlavne o poslednom filme a ním je Pevné puto (The Lovely Bones). Pozerala som ho do druhej v noci a najskôr som sa čudovala, prečo vysielajú premiérovy film tak neskoro. Po jeho pozretí mi to však bolo jasné. Vedela som, že príbeh hovorí o ťažkej téme, ale bolo to naozaj drsné a mrazivé. Nečakala som to a miestami mi tuhla krv v žilách. Do samého konca som nevedela, aký bude a čo mi ešte prinesie. Určite je to film na zamyslenie - smutný, zvláštny, občas mierne psycho. Budete si kusať nechty a dúfať, že to dopadne dobre. Ale môže mať takýto príbeh vôbec dobrý koniec? Film je naozaj výborne spracovaný (je od tvorcu Pána prsteňov). Dlho som nad ním ešte premýšľala a vlastne som z neho nemala vôbec dobrý pocit. Ale to neznamená, že ten film bol zlý. Jednoducho sa to inak nedá cítiť. Natočený je podľa knihy, ktorá vyšla aj u nás, ale film mi úplne stačil. Celkom určite vám ho odporúčam pozrieť.