nedeľa 26. júla 2020

HANKA a ANKA | Skryté puto medzi knihami 🕮 ♡ 🕮




V dnešnom článku sa vám prihovorím len v krátkosti, ale ako vždy - zo srdca.  Chcem vám totiž iba ukázať jeden svoj malý objav a symboliku, ktorá spája dve, na prvý pohľad úplne odlišné, knihy. Zatiaľ čo jedna je, dalo by sa povedať, že domáca tvorba (českí spisovatelia sú pre mňa rovnako naši ako slovenskí), ktorá vyšla pred pár rokmi a rozpráva o žene, ktorá následkom zničujúcej 2. svetovej vojny prišla o všetko vrátane zmyslu života, druhá naopak tvorí 9-dielnu sériu už viac než sto rokov a jej autorka, pochádzajúca z krajiny za veľkou mlákou, v nej opisuje príbeh dievčatka stelesňujúceho radosť a optimizmus, ktorý sa stal klasikou určenou nielen deťom, ale aj dospelým.


Mojim úmyslom však nie je hovoriť o rozdieloch týchto kníh, lež podeliť sa s vami o to, čo majú spoločné. Okrem toho, že by v túto krásnu letnú nedeľu obe hlavné hrdinky oslavovali svoje meniny - Hana & Pollyanna (ktorá dostala meno po jej tete Polly a mame Anne), ma pri mojom dávnom čítaní Hany niečo veľmi prekvapilo a ešte viac potešilo. Natrafila som na istú pasáž, ktorú možno označiť za tzv. easter egg 🥚. Keď je v jednej mojej obľúbenej knihe zmienka o inej mojej obľúbenej knihe, je to akoby som na tých stránkach našla samotný  poklad. Tento krásny úryvok vám preto chcem teraz citovať:

„Venku pršelo, a tak jsem si na široký parapet u okna položila polštář a ze spodního šuplíku ve svém pokoji jsem přinesla svoji nejoblíbenější knížku o osiřelé dívence jménem Pollyanna. Otevírala jsem ji pokaždé, když mi bylo smutno. Měla jsem ji tak ráda, že jsem ji nevrátila do knihovny a paní knihovnici jsem řekla, že se mi někde ztratila. Původně jsem si myslela, že když se budu tvářit dost zkroušeně, paní knihovnice se nebude zlobit. Nezlobila se, dokonce řekla, že se to stává, ale musela jsem zaplatit pokutu. Zaplatila jsem ji z peněz na školní obědy, a pak jsem byla několik dní jen o chlebu, tudíž jsem měla pocit, že jsem si svoje provinění odpykala, a neměla jsem žádné výčitky svědomí.
Posadila jsem se na polštář, nalistovala jsem nejoblíbenější kapitolu, v níž Pollyanna vysvětluje pravidla své šťastné hry, a přála jsem si, aby i u mě se všechno v dobré obrátilo, abych taky zase uměla vidět na světě jen to hezké a aby se teta Hana zázračně proměnila v milující tetičku jako Pollyannina teta Polly. Jenomže když jsem zvedla hlavu, byla jsem v kuchyni úplně sama a venku pořád pršelo.“
-Mira (Hana - Alena Mornštajnová)


Z čisto osobného hľadiska (aj keď to určite cíti rovnako veľké množstvo ľudí) obidve knižky spája ešte moja láska k nim, pretože sú pre mňa srdcovkami.  Na Hanu som písala aj recenziu a tiež som ju zvolila ako Knihu roka 2017. V blízkej dobe si plánujem dať jej re-reading v podobe audioknihy (ktorým som v súčasnosti totálne prepadla - aj o tom chystám článok) a v prípade Pollyanny si okrem knižného re-readingu dať aj re-watching jej filmového spracovania. Tieto silné príbehy s ešte silnejšími hrdinkami ma veľmi zasiahli a veľa dali každý iným spôsobom. Nehovoriac o tom, že snaha hrať Pollyanninu legendárnu  “Hru radosti - The Glad Game ma sprevádza každým dňom v mojom živote.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára