Ostrov stratených príbehov: RECENZIA | Ritmatik (Brandon Sanderson)

4. októbra 2021

RECENZIA | Ritmatik (Brandon Sanderson)



Kniha s názvom Ritmatik je o mladom chalanovi, ktorý... nie je ritmatik. To je teda naozaj veľmi sľubný začiatok príbehu. Náš obyčajný človek, šestnásťročný Joel, však ako kriedmajstrov syn ritmatikom túži byť celý život. Hoci je očividné, že na ritmatiku má talent, tento výnimočný a ojedinelý dar pri zasvätení od Majstra nedostal. No svojimi vedomosťami dokáže prekvapiť aj tých najskúsenejších profesorov na Armediovej akadémii, kde sa vedľa seba učia ritmatickí a neritmatickí žiaci. Zatiaľ čo Joel pravidelne prepadáva vo vlastných bežných predmetoch, potajme navštevuje hodiny ritmatikov, študuje ich knihy a usilovne robí všetko preto, aby sa čo najviac priblížil k svojmu snu o budúcnosti aspoň nejakým spôsobom spojenej s ritmatikou - obranou a bojovaním len pomocou precízneho kreslenia oživených čiar kriedou na zem. Pri tejto knihe sa nelámali len kriedy, ale aj môj čitateľský hlas v hlave, pretože som neustále a zakaždým prečítala „čary“ miesto „čiary“ - to bude asi nejaká tzv. potterovská profesionálna deformácia alebo čo.

Nuž, Joel sa zrejme riadi heslom, že aj snaha sa cení. Niečo na tom ale bude pravdy, pretože práve vďaka jeho nadštandardným znalostiam a zápalu ohľadom ritmatiky, sa spolu s nevyspytateľnou červenovlasou ritmatičkou Melody (ktorá ňou byť naopak vôbec nechce) stane pomocníkom uznávaného profesora Fitcha pri riešení vážneho prípadu, počas ktorého niekto hrozivým spôsobom unáša jedných z tých najlepších ritmatických študentov akadémie. Všetci dúfajú, že ide „len“ o únosy, pretože tieto deti síce zmizli, ale za to sa na miestach činu okrem chaoticky nakreslených kriedových čiar našli tiež stopy krvi.

Prosím pekne, Ritmatik je podľa slov jeho autora osobne vraj prvý diel nejakej série. Pche, no určite! To už spoľahlivejšie zdroje informácií by v tomto prípade boli dokonca aj tie akože „blízke rodine“. Pôvodné vydanie Ritmatika vyšlo už v roku 2013 a druhý diel furt nikde, namiesto neho všade len samé prázdne sľuby. A to som mu ešte dala aj celkom slušný náskok, pretože na túto knihu mi v knihovničke sadal prach od Vianoc v roku 2014, keď vyšla u nás v slovenčine.




Už teda prešla dosť dlhá doba, čo som sa napokon pustila do jej prečítania. Nemôžem uveriť, že mi trvalo toľko veľa času (a niekoľko ďalších Vianoc) kým som konečne zistila, aký fantastický pokladík je Ritmatik - roky čakajúci rovno pod mojím nosom a skrývajúci sa pod nádhernou obálkou, ktorá akoby bola naozaj mechanická (ten kôň je absolútne dokonalý). Príbeh sa totiž neodohráva iba na akademickej pôde, ale fučí dýcha z neho aj para steampunkového prostredia v období 20. storočia. Odkedy som pred viac než desiatimi rokmi spoznala jedinečnú a moju milovanú PC hernú sériu s názvom Syberia, je mi steampunkový štýl nielenže neznámy, ale vyslovene blízky (zbožňujem ho). Myslím, že toto steampunk ozubené spojivko bolo hlavným dôvodom, prečo som si vtedy od Ježiška želala práve Ritmatika.

Pri čítaní tejto knihy som si uvedomila, že ďalší z mojich najobľúbenejších príbehových prvkov sú hlavní hrdinovia, ktorí spolu tvoria dvojicu učňov. Zároveň mi napadlo, že YA fantasy (je Ritmatik vôbec YA?) možno už budem čítať výlučne len od mužských autorov (ktorí však aj dokončujú série!) alebo prinajmenšom aspoň také, kde je hlavným hrdinom chlapec. Pomaly zisťujem, že takýto chlapský spôsob písania či chlapčenský uhol pohľadu mi je počas čítania oveľa sympatickejší (v porovnaní s tým, ako mi čoraz častejšie lezie na nervy každá druhá hlavná hrdinka a ešte väčšmi romantická línia v ponímaní ženských autoriek).

Aby som to hneď na úvod zhrnula, tak Ritmatista bol podľa môjho gusta. Okej, po slovensky je to Ritmatik, ale čo človek (ja) neobetuje kvôli rýmu, všakže. Príbeh mal proste presne všetko, čo mám najradšej a presne v takej miere, ako mám najradšej. Najmä čo sa týka správnej dávky mojej šálky humoru a vývoja vzťahu medzi hlavnými postavami. Tu bolo najväčším progresom, že Joel si o Melody na začiatku len tak pomyslel, že je celkom pekná; neskôr, že je pekná; a nakoniec, že je naozaj celkom pekná. To bolo takéé peknéé. Nič viac romantické, no mne tieto jemné náznaky vzájomne črtajúcich sa jemných citov úplne stačia na to, aby som sa nad nimi rozplývala a vytvárala o nich fanarty, kde ich aspoň takto môžem dať oboch už dokopy (viď titulný obrázok, ktorý je mojou tvorbou). Pokiaľ mi sadnú tieto dva prvky (iskra vtipu a iskra ústredného páru, ktorých štýly podania sú pre mňa veľmi podstatné), tak autor/ka to má okamžite u mňa takmer vyhraté (ale ak sériu nedokončí, tak zase naopak prehraté!). Jop, do záveru tejto recenzie sa budem sťažovať a frflať ešte párkrát. Navyše som sa s Joelom veľmi stotožnila hneď v dvoch veciach, pričom jednou z nich bolo jeho celonočné čítanie kníh (ktoré súviselo s jeho nespavosťou).



Vzhľadom na vek hlavných hrdinov som spomínala zaradenie Ritmatika do young adult literatúry, aj keď možno by som ho označila skôr ako middle grade. To je jedna z mojich najobľúbenejších kategórií kníh, takže keby som Ritmatika čítala už v tej dobe, keď som mala (v roku 2014 som mala akurát 17 rokov), určite by to pre mňa bol ešte väčší wau-efektový zážitok. Ale netreba sa dať pomýliť tým, že je určený prevažne starším deťom, pretože miestami boli v texte prítomné až prekvapivo surové a drsné opisy. Človek si číta o nevinnom kreslení kriedou a náhle bum-bác, zrazu sa dočíta aj o tom, ako tieto už-nie-až-tak nevinné kriedové tvorčeky ľuďom brutálne vyhrýzli oči, požrali svaly až na kosť alebo rovno celé telá. Ja škaredé výjavy nezvládam hlavne vo vizuálnej podobe (film, seriál, videohra, obrázok atď.), takže pri čítaní s nimi nemám nejaký veľký problém, hoci aj vtedy dávajú zabrať mojej predstavivosti.

Motív ritmatiky bol celkovo sám osebe veľmi zaujímavý a originálny. Veď už len ten systém a zákonitosti kreslenia, znázornené a vysvetlené ilustráciami na začiatku každej kapitoly, boli nápadité. Pre mňa jednoducho úžasné, skvelé, milé a príjemné čítanie. Dobrý úvodný náčrt kriedovej série (ktorá sa však rozptýlila na prašný prach), pretože dosť veľa otázok zostalo nezodpovedaných a niektoré udalosti otvorené. Aj napriek tomu, že kniha mala spočiatku pomalší rozbeh (ak nerátam prológ), po dlhšom čase to bolo znova niečo, čo ma hneď riadne chytilo, strhlo a nepustilo až do konca. Konca, kde je fakt ešte aj napísané veľkými písmenami, že: „pokračovanie nabudúce“. To si tu niekto (zo mňa) ozaj robí srandu?

Ak ďalší diel už nikdy nevyjde, tak sa vlámem do mojej bývalej základnej školy, ukradnem z nej posledné kriedy, ktoré tam ešte ostali a na všetkých, počnúc Brandonom, pošlem takých krieduchov, že im nepomôže ani kilometrová čiara zákazu - rovná ako pravítko! Pardon za extrémne ritmatickú terminológiu, ale je proste škoda, že kriedy takto stratili príležitosť ísť opäť do módy. Doprachu s nedokončenými sériami.

2 komentáre:

  1. Doprachu s nedokončenými sériami...ja sa tu tak smejeem 😂, jój, Aly, TOP recenzia! 😍 Mňa čaká Ritmatik už roky na poličke a asi aj počká, pokým to pokračovanie nebude...lebo, ak ma to nadchne ako teba, tak ako dokážem vydržať, kým pokračovanie bude a kým ho preložia? A preložia ho vôbec? 😮 Tákže tento príbeh asi ešte nespoznám, no ďakujem za tvoj názor, aspoň viem, že sa môžem tešiť...a fanart sa ti veľmi vydaril 😍❤...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ale to je velice vážne! :D Teším sa, že Ťa moje rozčuľovanie sa pobavilo :D a že sa Ti recenzia i fanart páčili, ďakujem krásne. ❤
      Mňa Ritmatik tiež čakal roky rokúce (ako ďalších xy knižiek v mojej knihovničke O.o), ale už mi ho akosi prišlo ľúto a tak som si ho konečne prečítala. A teraz mi je ľúto seba :D lebo aj keď som vedela, že pokračovanie je v nedohľadne, nečakala som, že koniec prvej časti bude až táák vééľmi otvorený. Ale akože - dá sa to prežiť. :D

      Odstrániť
Ďakujem za komentár, vážim si ho a veľmi sa z neho teším. :)