Príbeh na úvod a začiatok blogovania

Toto je môj úplne prvý zverejnený príspevok na novom blogu. Ja viem, že tento blog teraz nepozná nikto, ale verím, že raz budem mať aspoň zopár čitateľov, ktorí sem nájdu to, čo hľadajú - teda knihy a príbehy. Vytvorila som už veľa blogov a veľa vymazala, ale s týmto blogom to myslím už vážne. Aby to nebolo zas až príliš vážne, pridávam smajlíka. :) 
A preto sa mi na začiatok blogovania hodí tento môj príbeh o ceste za tým, v čo veríte. Písala som ho už dávno, v roku 2012, a bol to taký darček pre moju kamarátku. 

Tak dúfam, že sa vám bude páčiť a že vás povzbudí. :)

     
Na lúke, ďaleko od hluku mesta a áut, sa pod snehobielou prikrývkou v zemi schovávala malá snežienka Lucka. Vedľa nej bola jej kamarátka Miška, a takto sa schovávali už dlho. Ticho a nehybne spali, keď sa zrazu Lucka striasla.

"Miška, nechaj ma tak, chcem spať," zamrmlala.

"Ale, veď ja nič nerobím!" povedala Miška, zdvihla jeden malý, nerozvinutý lístok a prekvapene sa pozrela na Lucku.

Lucka sa zamyslela, ale potom to znova zacítila a s nechápavým úsmevom sa začala obzerať dookola, kde bolo všade iba bielo, nič viac.

"Čo ti je?" opýtala sa už trochu podráždená Miška.

"Ja neviem, cítila som také jemné teplo, ako keby sa ma niekto dotkol... bolo to také pekné," povedala Lucka.

"Ale, tu nikto nie je. To sa ti iba zdalo..." povedala Miška a Lucku si prestala všímať.

     Lucke to ale nedalo pokoja. Stále to cítila, niekedy viac, niekedy menej.

"Miška, mám pocit, akoby to šlo zhora. Myslíš, že tam niečo je?"

"Hlúposť! Nikde nič nie je. Sme iba my a tá biela, tvrdá hmota, ktorá je všade. Už nič iné nie je! Prestaň ma už s tým otravovať a nebuď naivná!" okríkla ju Miška a otočila sa Lucke chrbtom.

     Lucke to bolo veľmi ľúto, bola to jej jediná kamarátka, pretože ako povedala Miška; nik iný tu nebol... tak sa radšej schovala za svoje maličké lupienky, aby Mišku ešte viac nenahnevala.

No nemohla si pomôcť, stále cítila to teplo akoby ju niekto hladkal.

     Prešlo niekoľko času a nápad, ktorý Lucke napadol, sa rozhodla uskutočniť.

"Miška, rozhodla som sa, že idem skúsiť ísť hore. Viem, že to bude náročné a bude to trvať dlho a možno aj nekonečno, ale tam hore niečo musí byť. Určite nie sme sami, to teplo odniekiaľ musí prichádzať, ja ho naozaj cítim... ideš so mnou?" opýtala sa a s nádejou sa pozrela na Mišku.

"Tak choď! Ale sklameš sa, hore nič nie je, pôjdeš stále donekonečna, zničíš si lupienky a budeš unavená a budeš tam sama! Alebo vieš čo? Nedokážeš to, vrátiš sa hneď ako prvýkrát narazíš na tú bielu hmotu, pche!" Miška odfrkla a otočila sa.

Lucka takúto reakciu nečakala. Chcela to nakoniec nechať tak, vzdať sa a vrátiť sa k Miške, ale v tom momente znovu zacítila to teplo, neváhala a celou svojou silou vrazila do tuhej bielej a studenej hmoty. Tlačila svoju hlávku dopredu, čerpala živiny cez korene tak ako ešte nikdy, pretože teraz potrebovala čo najviac energie.

     Niekedy mala pocit, že už vôbec nevládze a že sa predsa len vzdá, ale pomyslela si na Miškine slová, že to nezvládne a vtedy vždy ešte niekde našla silu ísť ďalej. Pokračovala po malých kúštikoch, a počas cesty si uvedomila tri veci:

Prvá bola, že čím viac šla hore, tým bola tá biela hmota mäkšia a ľahšie sa cez ňu predieralo.

Druhá bola, že čím viac šla hore, tým silnejšie cítila to teplo. Bolo pre ňu ako hnacím motorom.

A tretia bola, že o kus vyrástla. Stonku mala pevnejšiu a aj lístky boli väčšie.

Mala pocit, že to už trvá veľmi dlho, keď zrazu začala nad sebou rozoznávať okrem bielej farby aj žltú. Hmota už nebola hmotou, ale niečím sypkým a mäkkým.

     Spomenula si na Mišku a vedela, že tam hore je predsa niečo. Posledný krát vrazila a uvidela úplne iný svet. Očarená sa obzerala dookola, vystierala svoje krásne, veľké, biele lupienky a vyťahovala sa čo najviac za zdrojom tepla, ktoré teraz cítila na celom tele. A uvidela aj iné kamarátky, ktoré ju vítali so slovami: "No konečne, už bolo načase, aby si sa ukázala, veď už je jar!" usmievali sa na ňu a začali jej rozprávať o tejto krásnej krajine.