Na vine sú hviezdy /recenzia/

Názov: Na vine sú hviezdy
Originálny názov: The Fault in Our stars
Autor: John Green

Rok vydania: 2012

Vydanie na Slovensku: Ikar, 2013, 1. vydanie
Väzba: tvrdá väzba

Počet strán: 240

Hazel Grace je mladé dievča a má rakovinu. Tá sa nedá vyliečiť, ale na druhej strane sa akoby zastavila. V nose má hadičky a neustále musí za sebou ťahať vozík s kyslíkovou fľašou. Okrem toho má veľmi rada jednu knihu, ktorá má však jednu chybičku - nie je dokončená. Hazel raz na podpornom stretnutí, ktoré neznáša, stretne chlapca Augusta Watersa. On rakovinu prekonal, ale kvôli tomu sa musel vzdať jeho jednej nohy. Netrvá dlho a aj Gus sa chce dozvedieť, ako vlastne príbeh knihy skončí. Spolu sa teda vydajú hľadať odpovede na svoje otázky a zároveň si splniť svoj sen. Na ceste však nájdu lásku a ešte oveľa viac...

Po dočítaní tejto knihy mám pre jej autora jeden stručný odkaz: "Milý John Green, za všetko môžeš ty, tak to láskavo nehádž na hviezdy, dobre?" Je ťažké napísať o nej aspoň čiastočne to, čo som pri nej cítila, pretože "...neviem pospájať myšlienky do väčších celkov. Sú ako hviezdy, v ktorých ani za ten svet neviem rozoznať súhvezdia." -Augustus

V prvom rade by som chcela povedať, že celá tá zápletka okolo tej záhadnej knihy bola perfektná. Veľmi sa mi páčilo, ako to bolo všetko vymyslené.
Postavy boli v tejto knihe tak skvele spracované, že sa nedá neobľúbiť si ich. S takými charaktermi som sa ešte nestretla a zrejme ani nestretnem. Vlastne boli úplne normálni a na nič sa nehrali. A Gus bol proste dokonalý svojou nedokonalosťou. Nemohla som sa dočkať, kedy sa zas budú s Hazel rozprávať. Aj keď sa niekedy rozprávali o totálnych hlúpostiach a možno som im nie vždy rozumela, vôbec by mi nevadilo keby sa rozprávali hoci aj celú knihu.

Nedávam do recenzií citáty z knihy, ale tento patrí medzi moje najobľúbenejšie: "Niektorí si myslia, že Amsterdam je mesto hriechu, ale v skutočnosti je to mesto slobody. A keď dáte ľuďom slobodu, nájdu si hriech."

Veľkým plusom tejto knihy je Johnov neskutočný humor a výborný štýl písania. Niekedy povedal pravdu dosť tvrdo a priamo, akoby vôbec neriešil či sa to má alebo nemá. Niekedy som veľmi dobre rozumela Hazel a len som pritakávala hlavou, že má pravdu. Veľakrát som sa s ňou vedela aj stotožniť, ale neviem či to urobilo pre mňa knihu ľahšou alebo ťažšou.

Hoci som vedela, čo sa stane na konci, aj tak ma to nepripravilo na krutý a nečakaný úder. Celý čas mi to kdesi vzadu v hlave svietilo, za každým úsmevom nad nejakou hláškou, pri každom uvažovaní nad nejakou myšlienkou. Mala som pocit, že Green chce niečo povedať aj úplne odveci rozhovorom, prečo je praženica výhradne iba raňajkovým jedlom. Väčšinou práve takéto zdanlivo jednoduché veci majú skrytý význam. Záver bol dosť ťažký, a tak čudne prázdny... Čítala som posledných 40 strán s takým otupeným pocitom... Jedine ma trochu sklamalo vyvrcholenie zápletky okolo tej knihy. Nič z toho však nemení na fakte, že táto kniha je fantasticky napísaná a jedinečná. A to, že mne a možno aj vám trochu ublíži je znakom toho, že postavy boli také tiež. Je len na vás, či im dovolíte, aby zanechali jazvu (kto čítal, pochopí).