Ostrov stratených príbehov: RECENZIA | Mara Dyerová #1 - Čo sa stalo Mare Dyerovej? (Michelle Hodkin)

31. mája 2015

RECENZIA | Mara Dyerová #1 - Čo sa stalo Mare Dyerovej? (Michelle Hodkin)


Keď sa Mara Dyerová prebudí v nemocnici, musí čeliť hroznej správe - budova, v ktorej sa nachádzala aj s jej ďalšími tromi kamarátmi, sa zrútila a zasypalo ich. Prežila ako jediná. Ibaže Mara si na nič z tej noci nepamätá - prečo tam išli, čo sa udialo... čo sa jej stalo? Aby sa vyhla všadeprítomným spomienkam na jej najlepšiu priateľku Rachel, spolu s rodinou sa presťahujú. Ale aj po toľkej diaľke ju prenasledujú vidiny jej kamarátov a rôzne halucinácie, ktoré jej začínajú komplikovať už aj hneď prvý deň v škole. Mara o nich mlčí, pretože nechce ešte viac pútať pozornosť svojej príliš starostlivej matky. Zároveň na novom mieste spoznáva chlapca Noaha, od ktorého sa snaží držať ďalej, no v realite sa deje presný opak. Keď sa jej život začne uberať divným smerom, Mara si postupne uvedomí, že šialenstvo je súčasťou nej a nemôže pred ním/pred sebou samou ujsť nikam.

Pred začiatkom čítania knihy sa vždy snažím nevytvárať si o nej vlastné očakávania. Ale do Mary som sa púšťala s takou chuťou na niečo, čo by obsahovalo mysteriózne alebo priam hororové prvky. Namiesto toho ma hneď ovalila kopa klišé vecí, ktoré sa so mnou vliekli aj ďalej (okrem toho bolo v prvej polovičke hrozne veľa chýb v texte). Akosi veľmi mi tu prekážalo to školské prostredie a Marine neustále sťahovačky z hodiny na hodinu.

Ani po viac než týždni neviem, čo by som o knihe napísala, pretože vo mne nevzbudila skoro žiadne pocity. Ak nejaké predsa len áno, tak boli väčšinou iba negatívne - a ani tie nemali nič spoločné so samotným príbehom, ale s tým, ako sa mi kniha nepríjemne čítala. Dobre, našlo sa aj pár scén, z ktorých ma mrazilo (zelené náušnice, ZOO... to bolo fakt desivé) a vpred ma poháňala ešte tá štipka zvedavosti, čo sa tej našej Mare vlastne stalo. Čoskoro ma však k pokračovaniu v čítaní viedla už len snaha dopracovať sa k tomu super prekvapivému záveru, ktorý všetkých tak ohúril. No keď som došla k tomu koncu aj ja, nejako extra mnou teda nepohol. Ale uznávam, že bol naozaj nečakaný a nikdy by mi nenapadlo, že sa tam udeje takýto zvrat.

Tento môj nezáujem voči šokujúcemu finále zrejme spôsobila celková ľahostajnosť, ktorú som k postavám pociťovala. A to je pri čítaní asi to najhoršie - bolo mi jedno, čo sa im dialo. Mara a Noah si ma nedokázali získať. Nepríjemne na mňa tiež zapôsobilo, v akej miere sa príbeh zaoberal ich vzťahom - veď jedno ich rande trvalo tuším niekoľko desiatok strán. Chcela som, aby tam bolo viac tých strašidelných chvíľ a tajomna - neskôr som si čítanie tejto knihy dokonca vyhradila iba na noc, aby som aspoň trochu zvýraznila tú atmosféru tam, ale veľmi to nepomohlo.

Čo mi bolo na Mare naozaj sympatické bolo jej kreslenie, kiežby sa mu autorka (aj hlavná hrdinka, samozrejme) venovala častejšie. Na knihe sa mi tiež páčila tá čudná pomätenosť, keď som občas nevedela, čo je skutočnosť a čo iba halucinácie. Napriek tomu, že mi na konci ostalo zopár nezodpovedaných otázok, ma to však do ďalšieho dielu veľmi neťahá a neviem, či sa do neho niekedy vôbec pustím.

4 komentáre:

  1. ja som dvojku vrátila bez toho, aby som sa vôbec do nej pozrela...a tiež ma táto jednotka nijako extra nezaujala a popravde už si ani nepamätám o čom to bolo :D :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja asi tiež nebudem pokračovať, nakoľko ani tretí diel nie je preložený... to by sa dvojka musela ku mne nejako náhodou dostať - sama ju vyhľadávať určite nebudem. Kedysi som sa hrozila predstavy nedočítanej série, ale teraz vidím aký je čas vzácny... :)

      Odstrániť
  2. Super recenzia! Ja o tejto knižke čítam rôzne názory, niektorým sa páči a zasa niektorým nie. Ale mňa veľmi zaujala, takže dúfam, že si ju čo najskôr prečítam :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. :) Tak je to snáď s každou knižkou. Som rada, že si ju chceš aj tak stále prečítať, keď ťa zaujala. :)

      Odstrániť
Ďakujem za komentár, vážim si ho a veľmi sa z neho teším. :)