Príbeh z môjho života #1

Milé ostrovčatá, možno viete a možno nie, no predvčerom bol vzácny deň. A to hneď z dvoch dôvodov - 11. február je sviatok Panny Márie Lurdskej a zároveň Svetový deň chorých. Tieto dve veci spolu úzko súvisia, nakoľko sú Lurdy jedno z najznámejších pútnických miest. Osobne pre mňa tento deň veľa znamená, pretože pred niekoľkými rokmi som sa sama zúčastnila púte do Lurd vo Francúzsku.

Pri príležitosti toho špeciálneho dňa a toho, že sa už nachádzame v období 40-dňového pôstu, som sa rozhodla, že konečne nastala správna chvíľa, aby som vám porozprávala o jednej mojej zvláštnej príhode z Lurd. Snáď od samého založenia blogu som vám o nej túžila napísať, ale zdá sa mi, že až teraz prišiel vhodný čas.

Knihy majú krásne príbehy, niektoré nás povzbudia, iné zas vyčarujú úsmev na tvári… ale keď sa niečo také stane vám, keď sa to premení na váš skutočný príbeh… to je niečo úžasné a silné! Myslím, že práve o takýchto príbehoch zo života by sa malo písať a hovoriť, pretože nikdy neviete, komu sa tým môže pomôcť.

A teraz šup na moje dobrodružstvo z Lurd… :P

Ak náhodou žijete na inej planéte a ešte ste o nich nikdy nepočuli, je to miesto známe tým, že sa tam v jednej jaskyni dievčatku Bernadette zjavila Panna Mária. V tej jaskyňke odvtedy vyviera tiež liečivý prameň vody. Je to jaskyňa, v ktorej sa dejú zázraky - malé aj veľké, viditeľné i neviditeľné… Počas mojej púte som túto jaskyňu navštívila viac ráz a vždy som ju mohla spoznať iným spôsobom. V jeden deň sme mohli vstúpiť aj dnu, prejsť okolo jej stien a dotknúť sa ich rukami. Keď som vtedy spolu s mojou maminou už vyšla na druhom konci von, stále som bola blízko jaskyne. Všimla som si, že na zemi sú suché, opadnuté listy zo stromu. Vždy som rada zbierala z miest, ktoré som navštívila, rôzne kvetiny, listy, gaštany, skalky, atď…. Preto, keď som to videla, okamžite mi napadla myšlienka, že aj z Lurd by som si mohla odniesť nejaký dar tunajšej prírody. To by bol ten najsuper suvenír! Poprosila som teda maminu, nech zájde bližšie ku jaskyni a pár tých listov mi vezme. Najprv protestovala, že to sa isto nesmie a všade je plno ľudí. Ja som však veľmi tvrdohlavá a toto bola jedinečná príležitosť. Už nikdy v živote nebudem mať takú šancu! Rýchlo som ju presvedčila, že predsa nejde listy trhať zo stromu, ale len pár uschnutých zdvihne zo zeme. Nikto si ju predsa nebude všímať a budem jej kryť chrbát. Rýchlo spravila pár krokov k východu z jaskyne, zobrala z chodníka niekoľko lístkov a skokom bola naspäť pri mne. Celé to trvalo asi 3 sekundy. Tešili sme sa z úspešnej misie a z nášho úlovku vôbec si neprivlastňujem cudzie zásluhy. Ale nie dlho. Asi o ďalšie 3 sekundy niekto poklopkal maminu po ramene. Otočila sa a priamo za ňou stál francúzsky strážnik v uniforme osobne. Ja som vytreštila oči a mamina celá zbledla. Netušila som z kerej svetovej strany prišiel a odkiaľ si nás mohol všimnúť. Objavil sa tam zničoho nič. Tváril sa vážne a vystrel k nej ruku. Už som v predstavách videla ako ju odvádzajú v putách ako tú najväčšiu delikventku. Ibaže jeho tvár sa zrazu rozjasnila úsmevom a na otvorenej dlani jej podával malý kamienok. Nepotrebovali sme žiadne slová na to, aby medzi nami troma prebehlo tiché porozumenie. Srdce sa mi v tej chvíli naplnilo toľkou láskou a dojatím. Keď si pomyslím, ako nás musel celý čas pozorovať! Usmiali sme sa na seba a ja som sa zmohla len na “Thank you!”. Vzápätí odišiel pokračovať v službe a my sme sa odtiaľ, aj s našimi pokladmi v rukách, pobrali preč. Už vtedy som však vedela, že na tohto celkom cudzieho strážnika a jeho nádherné gesto nikdy nezabudnem. Keď sme v deň odchodu z Lurd čakali v spoločnej izbe s ďalšími pútnikmi, rozprávali sme o tejto udalosti jednému chorému a jeho blízkym, ktorí tam boli s ním. Pokladám za úžasný dar od Boha, že mamina vzala viac tých listov, pretože sme sa s ním mohli o ne podeliť. Považoval to za skvelý nápad a bol taký šťastný, keď sme mu ich dali… Je zvláštne krásne, koľko dobrého ešte dokážu priniesť aj obyčajné, suché listy, padnuté na zemi. Treba mať vždy oči otvorené a všímať si ľudí prítomných okolo seba. Človek môže nájsť toľko spôsobov, ako potešiť druhého človeka, len musí byť pozorný a vnímavý. A čo je krajšie, než navždy sa zapísať do niečieho života, tak ako sa strážnik zapísal do môjho?