Ostrov stratených príbehov: Náš nejmladší má 4 tlapky /recenzia/

nedeľa 20. novembra 2016

Náš nejmladší má 4 tlapky /recenzia/

Rodina Gringelových si chce zaobstarať nového člena rodiny a to rovno štvornohého - psa. Vlastne si ho v skutočnosti praje iba dcéra Ida, ale keď sa jej mama Dana rozhodne dať výpoveď v práci, chce tento celoživotný sen svojej dcéry konečne naplniť. Veď predsa teraz, ako už Dana ostane doma, bude mať veľa voľného času a taký spoločník sa jej zíde. Samozrejme, že nakoniec celá starostlivosť o nové šteniatko ostala len na jej pleciach. Netušila, že Willy vtrhne do ich života ako neriadená strela a prevráti ho naruby. Predovšetkým ten jej. Dana sa už ide zblázniť z toho, že Willy ničí ~~a žerie~~ všetko, čo mu príde pod labky. Je rozhodnutá Willyho vrátiť… čoskoro však zisťuje, že rozlúčiť sa s ním je oveľa ťažšie než jeho vychovávanie.

Psy sú moja láska a preto nikdy neodolám príbehom, v ktorých vystupujú (ale nesmú byť tragické, neviem si pomôcť, ale v tom prípade kniha u mňa končí). Nesmierne som sa preto potešila zisteniu, že vyšla nová knižka so štvornohým hrdinom. Keby som bola psík, určite by som od radosti vrtela chvostíkom. :P

Čítanie sa mi nieslo v príjemne rodinnom a pre psičkára známom prostredí. Autorka píše odľahčeným štýlom, ale netreba zabúdať, že v knihe sa vlastne rieši vážna vec. Tú vážnosť jej dodáva smutný fakt, že ľudia aj v reálnom živote dávajú svojich psov preč... Preto v tejto knižke vnímam aj isté posolstvo či poučenie pre všetkých, ktorí psa nikdy nemali a chcú to zmeniť. Mnohí si totiž neuvedomujú, že tie roztomilé, nádherné šteniatka sú živé tvory plné energie a majú svoje potreby. Hlavná postava sa volala ako autorka a preto neviem, či je táto knižka podľa skutočných udalostí, ale v jednom smere je však určite autentická - presne takto totiž vyzerajú prvé mesiace šteniatka a rozprávať o tom vie jedine človek so skúsenosťami. Začiatky ich života sú veselé, hravé, nežné, ale aj náročné a nepredvídateľné. Človek musí mať trpezlivosť, zodpovednosť a čas venovať ich výchove. Netreba sa hneď vzdávať, pretože to stojí za to.

Autorka si na seba tak trochu, ako sa hovorí, uplietla bič. Hneď na prvých stranách totiž naša hlavná hrdinka priznáva svoje rozhodnutie a je si vedomá, že to na ňu vrhá tmavý tieň. Moje počiatočné výčitky voči nej však vystriedal pocit, že by som jej naozaj chcela pomôcť a poradiť. Nevidela som iba jej slabosť, ale aj snahu zvládnuť to. Keď si myslela, že už nemá na výber, napokon sa predsa ukázalo, že Willy do ich rodiny patrí. Bolo krásne sledovať, ako si vedel nájsť cestu ku každému človeku a vývin postáv vďaka jeho prítomnosti. Tento milý príbeh nesie v sebe úžasnú myšlienku, že psy ľudí nielenže spájajú, ale aj odhaľujú z nich to najlepšie.