Keď som raz čítala túto knihu, zastavil sa pri mne jeden známy, ktorý bol u nás na návšteve a spýtal sa ma, čo čítam. Trochu túto otázku nemám rada, pretože poviem názov knihy a väčšinou to pýtajúcemu sa aj tak nič nehovorí. Lenže, keď sa tak stalo teraz, po mojej odpovedi “Mariku Gombitovú” sa ten človek žiarivo usmial a povedal mi, že jej piesne má rád a že “...Marika je naša,” pričom si položil ruku na srdce. Bolo to také krásne… určite každý z nás poznáme Mariku vďaka jej mocnému spevu, ktorý nik nedokáže prekonať, ale ja som ju pri pohľade na túto knihu zatúžila spoznať viac.
Vždy som rada počúvala zážitky a príhody druhých ľudí, pretože ja sama najradšej len sedím ticho. A rada si o nich aj čítam v knihách. Postupne zisťujem, že najlepšie príbehy sú nakoniec aj tak tie skutočné. Keď nám môžu ich hlavní hrdinovia sami povedať, čo všetko mali silu v živote prekonať. Je to ešte dvojnásobne inšpirujúce, keď sa rozprávania chopí taká osobnosť akou je Marika. Svoj príbeh opisuje jednoducho, pútavo, jemne a s takou čistotou. Hovorí o jej detstve, rodine, prvých piesňach, prvých láskach a snoch… O životnej ceste a ľuďoch, ktorých na nej stretla. V jej slovách cítiť veľa lásky, úprimnosti a dobroty.

Ďakujem...