Ostrov stratených príbehov: RECENZIA | Lišiak Pax (Sara Pennypacker)

23. augusta 2017

RECENZIA | Lišiak Pax (Sara Pennypacker)


Peter a Pax sú tak trochu nezvyčajná dvojica. Peter je malý chlapec a Pax je lišiak, ktorého pred piatimi rokmi našiel a zachránil. Vtedy bol Pax ešte len mláďatko, ktoré bolo úplne závislé od Petrovej starostlivosti. Počas týchto dlhých rokov, kedy si boli jeden druhému oporou, vzniklo medzi nimi veľmi silné puto priateľstva a lásky. Paxova prítomnosť prináša Petrovi nové dôvody na radosť a pomáha mu prekonávať rodinné problémy. Doma ho po strate matky už nečaká len zatrpknutý otec, ale aj verný štvornohý spoločník. Keď im do životov vstúpi vojna, jeho otec sa rozhodne narukovať a Peter sa tak musí odsťahovať. Odchod z domu je však ničím oproti tomu, čo je otcom donútený urobiť - vzdať sa Paxa a vypustiť ho do divočiny. Peter sa s tým nedokáže zmieriť, preto sa sám vydá na spiatočnú cestu hľadať svojho lišiaka, ktorý okrem bezpečia domácej ohrady, nič iné nepozná.



Príbehy, ktoré si vždy rada prečítam, sú o zvieratách a ich vzťahoch s ľuďmi. Aj napriek tomu, že sú to dve odlišné stvorenia, dokáže medzi nimi vzniknúť zvláštne a tiché porozumenie, ktoré prekonáva hranice ich vlastných svetov. Väčšinou čítam o psoch, preto ma poteší príjemná zmena v podobe nezvyčajného zvieraťa, akým bola v tomto prípade líška.

Kniha v jednotlivých kapitolách strieda pohľady chlapca a lišiaka. Ani som nemusela čítať autorkino poďakovanie v závere, aby som pochopila, že líšky sú jej vášňou a vie o nich toho veľa. Nenápadnou formou tak o týchto divých zvieratách získavame niekoľko poznatkov. S Paxom, ktorý je prvýkrát v živote vo voľnej prírode odkázaný sám na seba a svoje inštinkty, sa učíme hľadať si potravu, chrániť si územie či sa zoznamujeme s inými líškami. Tie získali v mojich očiach nový rozmer a hĺbku. Náš lišiačik Pax bol také nevinné a naivné zlatíčko. Išlo mi puknúť srdce, keď ostal v lese sám a s dôverou čakal na (svojho) človeka.

Autori, ktorí píšu z pohľadu nejakého zvieraťa, väčšinou jeho myslenie príliš počlovečia a to sa mi nepáči. Pozerá sa v nich na svet tak ľudsky komplikovane a prežíva emócie, ktoré mu nie sú vlastné. Ale v tomto prípade sa toho Sara zhostila veľmi dobre, za čo som jej vďačná. Paxove myšlienky, „rozhovory“ s ďalšími zvieratami a vnímanie okolia boli tak krásne jednoduché. Nestratili to čaro nemých tvárí.



Petrove časti neboli o nič menej zaujímavé. Jeho putovanie lesom netrvalo dlho, keď narazil na novú postavu v príbehu. Spočiatku som z nej mala celkom strach, pretože bola hrozne nepredvídateľná a nevedela som, čo mám od nej čakať. Napokon to bola práve ona, ktorá sa na nič nehrala. Spájalo sa v nej hneď niekoľko symbolík, o ktorých však ešte musím určitý čas popremýšľať.

Zrejme to záleží od prekladu a neviem, či sa v tom nejako drží aj americký originál, ale nesmierne sa mi páčilo, že chlapec Peter tejto dospelej osobe vykal. Mne vykanie príde ako niečo také špeciálne. Nejde len o vekový rozdiel, ale aj o úctu a rešpekt, ktoré tým chceme niekomu vyjadriť. Bol to vhodne zvolený prostriedok obzvlášť tu, pretože je dôležité zachovať si tieto hodnoty v ťažkých časoch, keď človek bojuje proti človeku. Silný dôraz, ktorý sa v knihe kladie na prírodu, mi pripomenul báseň Ranená breza. Nedá sa na ňu zabudnúť (môžete zabudnúť aj svoje vlastné meno, ale túto báseň určite dokážete odrecitovať celú aj po sto rokoch) a často som popri čítaní myslela na jej verše.



Stále mám však pocit, že som do tohto príbehu úplne neprenikla. Niesol sa v takej bezútešnej atmosfére, ktorú tmavé ilustrácie ešte umocňovali. Autorka načrtla hneď niekoľko vážnych tém, ale vzhľadom na ich množstvo neboli viac rozvinuté. Celkom by mi stačil ústredný motív o odlúčení a hľadaní. Udivuje ma tiež, že kniha určená deťom obsahuje nie jednu smrť zvieraťa a to opísanú dosť explicitným a drsným spôsobom. Sama som s niektorými výjavmi mala problém a ako desaťročné dieťa by som to čítať asi nezvládla. Myslím, že nebolo potrebné zachádzať do takejto brutality a detailov.

Je veľmi smutné, že sa pre deti píšu knihy s vojnovým námetom. Každý vojak bol však tiež raz dieťaťom. Práve preto je čítanie možnosťou, ako môžu deti už v skorom veku pochopiť ničivé následky vojny a mohli tak z nich vyrásť ľudia vážiaci si (každý) život.

Ďakujem...

4 komentáre:

  1. Krásna recenzia a taktiež fotky! Som rada, že sa ti knižka páčila aj keď chápem tvoje výhrady voči napr. spomínanej brutalite. Keď som to čítala, bola som prekvapená, že tento príbeh je určený deťom, keďže, ako spomínaš... aj mne robili niektoré udalosti problém. Avšak je to také diskutabilné, že možno práve vďaka tomu sa deti zamyslia do hĺbky a ktovie. No myslím, že čítať by to mali vyspelejšie typi detí, ktoré premýšľajú a tak... Mne osobne sa knižka veľmi páčila a ilustrácie mi učarovali. Bol to krásny príbeh a postavy som si zamilovala. Len ten koniec ma nechal takú rozpoltenú. Páčil sa mi, ale asi som dúfala v ešte väčší happyend. No skvelé čítanie každopádne :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne. :)
      Ja som takýto záver očakávala, ale mohla byť ešte jedna kapitolka, pretože všetko začaté si zaslúžilo nejakých pár slov navyše.

      Odstrániť
  2. Opäť prekrásna recenzia Aly❤❤❤ Táto kniha si musí ku mne nájsť cestu čím skôr, lebo cítim, že to bude pre mňa nezabudnuteľný zážitok, ktorý ma asi citovo položí, no aj tak túžim nahliadnuť do stránok a tým do príbehu tejto knihy :)
    Inak, si už druhá, u ktorej čítam, že táto kniha pre deti veľmi nie je. A ako tak čítam, vôbec sa vám nečudujem...no krásne si to nakoniec odôvodnila... ;)
    A opäť, veľká pochvala fotiek, sú nádherné! ^_^ Maj sa krásne :*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne, Mony ^.^ veľmi si prajem prečítať si tvoj názor na túto knihu. :)

      Odstrániť
Ďakujem za komentár, vážim si ho a veľmi sa z neho teším. :)