Ostrov stratených príbehov: NARODENINY ALY | Vietor môjho života vanie už 23 rokov ❀

sobota 12. decembra 2020

NARODENINY ALY | Vietor môjho života vanie už 23 rokov ❀

 

Dievčatko starostlivo tieni svojmu psíkovi oči, aby pri nej mohol nerušene spinkať (◠)
Vietor bol celý život mojím nepriateľom. Pre človeka, ktorý má problémy s dýchaním je tento dych prírody veľmi nepríjemný – teda, keď sa dusíte, lebo vám vietor kradne všetok kyslík spred tváre, je to trochu viac než nepríjemné. Tráviť čas vonku som mohla iba počas leta, takže keď ešte aj to bolo sychravé alebo veterné, počet letných dní, v ktoré som sa dostala na našu záhradu (v skutočnosti je to dvor, ale väčšmi sa mi páči výraz  záhrada ), by som vedela spočítať na prstoch oboch rúk – a v niektorých rokoch dokonca iba jednej.

Keď neskôr začalo moje dýchanie potrebovať doplňovať kyslík skrze hadičky v nose ako Hazel Grace (pre lepšie pochopenie uvediem názorný príklad: saturácia=množstvo kyslíka v krvi má u zdravých ľudí hodnotu väčšinou okolo 97 - proste vždy musí byť nad 90, no a ja som v spánku mávala takých 60), vietor voči mne získal ďalšiu zbraň, pretože keď niekedy silno fúkalo, hrozil výpadok elektriny a  tým aj môjho kyslíkového prístroja. Ak má človek progresívne ochorenie, neustále musí byť na všetko pripravený a vynaliezavý v každej situácii, v ktorej sa môže ocitnúť zo dňa na deň. Preto som na takéto prípady vždy mala po ruke kyslíkové bomby, ktorých však kapacita nie je nekonečná. Napriek tomu, že sme s vetrom nikdy neboli kamaráti (nemá ho rád ani môj psík, ktorý to jasne dáva najavo pri fénovaní po kúpeli), stal sa jedným z hlavných symbolov Ostrova stratených príbehov a jeho význam (ako aj mnoho ďalších iných vecí) som naplno pochopila až tento rok.


V marci sa totiž do môjho života prirútilo hotové tornádo, na ktoré by ma nemohla varovať žiadna predpoveď počasia. Je lepšie, keď o niektorých veciach nevieme dopredu, pretože keby som mala čo i len najmenšie tušenie, čo sa udeje, predčasne by ma to vydesilo na smrť. Hoci som si od detstva uvedomovala, čo môj stav znamená (je to niečo, čo by som jednoducho nemohla prehliadnuť ani keby som mala neustále zavreté oči) a bola som svedkom, keď si tým istým prešiel aj môj najbližší človek, aj tak som nikdy, naozaj ani jediný raz za celý život, nepomyslela na to, že sa tiež niekedy ocitnem napojená na umelú pľúcnu ventiláciu – veď tento pojem bol pre mňa dovtedy úplne neznámy a predpokladám, že aj väčšina z vás o ňom počula až teraz zo správ o koronavíruse.

Je to veľký rozdiel oproti tomu, keď prijímate pomocný kyslík “iba“ nosom, pretože pri UPV prístroj dýcha úplne za vás. Svoju prácu si plní až tak svedomito, že už nedokážem zadržať dych ani keby som nasilu chcela (skúšala som to). Na druhej strane už túto schopnosť ani veľmi nepotrebujem, lebo takmer necítim žiadne vône a teda ak by sa v mojej prítomnosti uvoľnila do ovzdušia nejaká zaujímavá aróma patriaca napríklad už spomínanému havovi (bolo extrémne náročné vymyslieť ekvivalent pre jej 3-písmenkové pomenovanie - verte mi, naozaj je pre vás lepšie pokiaľ stále nerozumiete o čom točím), nemusím zadržiavať dych, aby som pred ňou uchránila svoje nosové bunky.


Tento hurikán, ktorý mi prevrátil celý, už beztak dosť krehký svet, mi definitívne zničil pľúca a natrvalo z nich vyrazil dych. Nakoniec však po ňom nezostala spúšť, ako to býva. Nevzal mi život, ale mi ho zachránil. Zmenil svoju mohutnú štruktúru, aby mi ako životodarný kyslík začal prúdiť priamo do pľúc a všetku svoju silu sústredil na to, aby ju dal mne, pretože ju budem potrebovať v tomto novom svete, ktorý na mňa čakal. Víchrica sa postupom času pomaly upokojila, premenila na jemný vánok, po búrke opäť vyšlo slnko a ja mám každý deň dôvody na to, aby som sa tešila z toho ako krásne svieti.

„Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života.
Tak sa stal človek živou bytosťou.“
-Gn 2, 7

Sú však myšlienky, ktorým by som sa nemala venovať, ale nedokážem sa im ubrániť (nedokážem ich zadržať rovnako ako ten dych). Napríklad tú, že keby som v marci nedostala druhú šancu vrátiť sa do života a tým pádom ani na blog, nikto z vás by sa už nikdy nedozvedel čo a prečo sa so mnou vlastne stalo.

Ako sa plavili, zaspal. Tu sa na jazero spustila taká víchrica, že sa im naberala voda a boli vo veľkom nebezpečenstve. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami: "Učiteľ, učiteľ, hynieme!" On vstal, pohrozil vetru a rozbúrenej vode i upokojili sa a nastalo ticho. A im povedal: "Kde je vaša viera?" A oni si so strachom a údivom hovorili: "Čo myslíš, kto je to, že rozkazuje vetru i vode a ony ho poslúchajú?“
-Lk 8, 23-25


Okrem tohto poznania, som v poslednej dobe mala viacero príležitosti premýšľať o tomto živly aj z iných uhlov pohľadu. Napríklad som si až teraz uvedomila, že Hay Lin, ktorá bola vždy mojou najobľúbenejšou členkou W.i.t.c.h., ovláda práve vzduch. Alebo som nedávno dopozerala jeden dokonalý kórejský seriál s názvom Crash Landing On You (Mony, nikdy ti neprestanem byť vďačná za to, že si mi ho poradila a mohla som ho tak spoznať), kde hlavná hrdinka hneď na začiatku hovorí tieto epické slová, ktoré boli predzvesťou niečoho veľkého, hoci o tom ešte nevedela.

„Prečo vietor vanie? Vanie, aby sa veci dali do pohybu, nie aby zostali na mieste.
Vietor musí viať, aby som mohla lietať.“


Doslovnou čerešničkou na torte za tým všetkým bola moja torta. Každé narodeniny dostanem tortu, ktorej téma pre mňa ostane prekvapením. Keďže za toľké roky som mala na torte snáď už všetko, čo mi je blízke (slnko, psík, koník, fotoaparát, kniha, Malý princ, Twilight, Tomb Raider,...), našim už došli nápady, čím by ma mohli s láskou prekvapiť tohtoročné narodky. Značne im odľahlo, že nemusia niečo vymýšľať, pretože som sama prišla s návrhom, čo by som si želala vidieť na svojej torte. Už dlhšie som mala v srdci konkrétne prianie a nemohlo to byť nič iné než motív, ktorý je súčasťou môjho života už viac ako 7 rokov -  no predsa môj Ostrov stratených príbehov. Najlepšie na tom je, že aj keď som tentoraz vedela, čo bude na torte, ešte vždy pre mňa zostávalo záhadou, ako moju predstavu v cukrárni spracujú. A vytvorili ju naozaj nádhernú, očarujúcu a perfektnú.

Pri takýchto krásnych dielach mi je zakaždým ľúto, že nie sú trvácne a nebudem ich môcť obdivovať donekonečna. Naozaj nechápem, ako to dokážu zvládnuť tí umelci, ktorí dlho a tvrdo pracujú, aby ich vykresali z ľadu. Skôr či neskôr sa s pohľadom na ne musím rozlúčiť (v tomto prípade sme sa do krájania pustili hneď), ale tu neplatí príslovie „zíde z očí, zíde z mysle“, pretože ja na tú krásu nezabudnem nikdy. Postavičky dievčaťa a psíka som si však ešte odložila na stolík - nemohla som predsa dovoliť, aby sa dievčaťu zjedla hlava predtým než dočíta svoju prázdnu knihu. Nenechať ju dozvedieť sa koniec by bolo kruté (akoby už nebolo samo osebe kruté odhryznúť jej niektorú časť marcipánového tela). Keď dievčinke odpadli nôžky, môj malý synovček hneď všetkým oznámil, že teta sa vyzula - ach tá sladká detská nevedomosť.


Ku sviatkom akými sú napríklad narodeniny neodmysliteľne patrí aj darček v podobe knihy. Hľadala som nejakú vhodnú až som objavila takú, ktorej výber zavŕšil celú symboliku výnimočnou bodkou. Hneď ako som uvidela Vietor vo vŕbach, cítila som, že je to tá pravá knižka. Tento titul nielenže svojím vzhľadom patrí do rovnakej krásnej edície ako posledné vydanie Tajnej záhrady, ktoré som dostala k minulým Vianociam, ale je tiež spojením prvkov, ktoré mám na knihách veľmi rada – ilustrovaná s detskými a zvieracími hrdinami zároveň. Nemám v obľube prívlastky “detské knihy“ alebo “knihy pre deti“, pretože takéto príbehy chcú svoje posolstvo povedať ľuďom v každom veku, aj 23-ročným dospelým deťom. Otázkou je, či si pri ich čítaní vypočujete toto tiché ševelenie vetra v korunách stromov, z ktorých pochádzajú.


PS: pomýlila som sa – najkrajším záverom nebola táto kniha, ale Beátkin článok z jej Blogu o knihách, v ktorom písala o ostrovoch v knihách a ktorý mi venovala ako darček k narodeninám. Odvtedy (a myslím, že už navždy) mám z toho permanentný úsmev na tvári. Neskutočne ma ním potešila, rozžiarila deň a veľmi si to vážim. Určite si článoček prečítajte tiež. Ešte raz Ti z celého srdca ďakujem!

Ešte nie sú Vianoce, ale už teraz sa cítim ako v rozprávke Princezná z mlyna (◠)




9 komentárov:

  1. Moja zlatá Alenka, ty si bojovníčka a obdivujem, ako zvládaš útrapy života (a ten ťa teda nešetrí) s nádejou a posolstvom pre krajší zajtrašok...si moja inšpirácia!♥♥♥ Ja ako tvoja verná čitateľka si veľmi vážim, že sa delíš aj o svoje súkromie, život a svojimi článkami prinášaš pokoj a máš nádherný pohľad na život, kiežby sme ho mali taký všetci...
    Prajem ti z celého srdca všetko len to NAJLEPŠIE k tvojim krásnym narodeninám (inak aj moja sestra má 23 ^_^...ja som o tri roky od vás staršia :-D) a nech sa ti splnia sny ♥^.^♥.

    P.S.: Tortička je nááádherná, veru, škoda zjesť...a som taká rada, že si ťa tento seriál tak získal, joj, musím si pozrieť zas ja ten tvoj, už sa naň chystám ;)
    Maj sa krásne!♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mony, veľmi pekne Ti za všetko ďakujem. ❤ Aj ja som rada, že už mám odvahu hovoriť viac o svojom živote, najmä keď mi ľudia s dobrým srdcom - ako ty - dávajú najavo, že to má zmysel. ❤
      PS: juj, tak teraz neviem, či Ti nemám radšej vykať :) :)

      Odstrániť
  2. Milá Aly, ďakujem za úprimné slová z tvojho súkromia. Tvoj spôsob písania a uvažovania ma veľmi povzbudil a obohatil. Želám ti krásne radostné dni. <3 Leti.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Joj, a tá torta je nááádherná! Aj sneh a noc na tvojom blogu. :)

      Odstrániť
    2. PS: Ten článok o ostrovných knihách ma tiež zaujal. Chcela som ho aj okomentovať, ale mám problém s Gravatarom, takže sa neviem prihlásiť.

      Moja obľúbená je kniha od Enid Blyton, Nebezpečný ostrov. Dobrodružstvá štyroch priateľov, psa a papagája Kiki – tentoraz na ostrove, ktorý nebol taký pustý, ako si mysleli. 🙂
      https://www.martinus.sk/?uItem=15269

      Odstrániť
    3. Ďakujem za krásne slová - teším sa, že si radi prečítate aj o niečom z môjho života a že sa cítite dobre na Ostrove i počas noci. :) Tento rok som mala potrebu aspoň z časti sa zo všetkého vyrozprávať, pretože som na blogu o týchto veciach, ktoré sú súčasťou mňa, predtým celý čas mlčala. No jedným z mojich predsavzatí do budúceho roka je naplno vrátiť sa k čítaniu kníh a písaniu o nich. Verím, že som konečne našla spôsob ako si pohodlne čítať na čítačke - už len čakám, kedy mi príde také madlo, o ktoré si opriem ruku, aby mi nespadla a nevlepila som si ňou facku. :D
      PS: série Enid Blyton milujem, ale dosť ma prekvapilo, keď som si o nej prečítala koľko kritiky si odniesla jej tvorba, ktorá bola označená za kontroverznú a kvôli tomu aj zakázanú...

      Odstrániť
  3. Krásny článok a krásna torta! :) Ale aj tá kniha Vietor vo vŕbach. Nedávno som o nej čítala - tak si niekedy listujem v knihe o najznámenších/najlepších/naj... knihách pre deti, o každej je tam jedna dvojstrana o autorovi, knihe, s obálkami rôznych vydaní, a pamätám si, že tam bola aj táto a že ma tam zaujala. O tomto nádhernom slovenskom vydaní som ale nevedela, teraz som si z neho našla ukážku a aj text aj obrázky sú skvelé, píšem si na wishlist! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne :) joj, to musíš hneď rovno aj napísať názov takej knihy, nech si ju môžem tiež pridať na wishlist. :)

      Odstrániť
    2. Volá sa "2x 101 knih pro děti a mládež", vydal ju Albatros: https://www.databazeknih.cz/knihy/2x-101-knih-pro-deti-a-mladez-183465

      Odstrániť
Zo srdca ďakujem, že ste sa rozhodli podeliť o svoj názor.
Vážim si to a veľmi sa z toho teším... :)




Autumn Leaf