Ostrov stratených príbehov: ❄ SEN NOCI ZIMNEJ ❄ | Mesiačik veľký zlatistý, bozkával brezu na listy... ☆☽☆

piatok 4. decembra 2020

❄ SEN NOCI ZIMNEJ ❄ | Mesiačik veľký zlatistý, bozkával brezu na listy... ☆☽☆



Poetický nadpis v sebe ukrýva dve básne (môžete zabudnúť svoje vlastné meno, ale tragický príbeh ranenej brezy určite viete celý odrecitovať naspamäť aj po sto rokoch) a pridám ešte jedno symbolické príslovie: "Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc." Nemám rada povery, ale ako malé dievča bol každý rok pred Vianocami môj obľúbený ten zvyk s lístočkami mien chlapcov, ktorý sa začína práve na Luciu. Hlavne preto, že mi vždy na Štedrý deň nakoniec ostal papierik s tým menom, ktoré som si najviac priala vidieť (i keď vtedy moje srdce najväčšmi patrilo Edwardovi Cullenovi).

Ak ste po príchode na môj blog ostali prekvapení, respektíve totálne šokovaní, že ste sa ocitli v tme, hneď na úvod vás ubezpečujem, že sa tu nepokazila slnečná elektráreň (podľa vetríka unášajúceho listy stromu a vlasy dievčaťa, ktorý moja mamina nazvala uragán milé, ani veterná). A aj keby, Ostrov je vybavený záložným zdrojom, pretože ja a môj dýchací prístroj (keď už sme pri tom, tak aj kamošky-odsávačky) taký výpadok elektriny veru radi nemáme - hoci on sa naozaj nemá na čo sťažovať, v porovnaní so mnou je na tom podstatne lepšie. Zatiaľ čo jemu dôjde šťava, mne kyslík a to by znamenalo celkom inú tmu so svetlom na konci.

Dôvod, pre ktorý po siedmych rokoch na Ostrove konečne zapadlo to večne žiariace  slnko  je nečakaný - bola som na to strašne zvedavá. Veľmi dlho, vlastne viem presne, že táto predstava sa ma držala od začiatku roku 2019, keď som uvidela tento obrázok - ma zaujímalo, ako by vyzeral môj Ostrov zahalený pod (dosť aktuálnym) rúškom noci.

Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.
Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť.
 🟆 Ž 19, 2-3 🟆 

Vždy som vedela, že keď/ak sa ju niekedy rozhodnem premeniť na skutočnosť, bude to určite a jedine zime.  Farby noci (kto si myslí, že v noci je všetko iba čierne, ten sa mýli) samé osebe dávajú krajine okolo nás tajomný pôvab (teda pokiaľ ste deň predtým nepozerali nejaký horor...) a keď ešte k tomu začnú v chladnom večernom vzduchu padať biele vločky na snehovú prikrývku ligotajúcu sa v mesačnom svite, vo svetle hviezd a pouličných lámp, odráža sa v tom úplne nový svet zázrakov. Snehové vločky sú totiž hviezdy padajúce z neba. (◠)



Rozhodujúcim spúšťačom, ktorý ma po tak dlhej dobe nakopol inšpiroval k tomu, aby som prešla na vyšší level prírodných zákonov a na Ostrove sa už nestriedali len ročné obdobia, ale aj deň s nocou, bol ďalší obrázok. Pred možno viac než 15 rokmi som raz neskoro večer cez Dušičkové sviatky prepla na televíziu STV2, čo som inak nikdy nerobila nakoľko pre moje detské ja nebolo programové zameranie tejto stanice hlavne na dokumentárne filmy až také zaujímavé. Vtedy však práve vysielali nejakú zvláštnu a vlastne celkom strašidelnú rozprávku, ktorá hneď upútala moju pozornosť. No nemohla som ju dopozerať, lebo už bolo veľa hodín. Čo je smiešne vzhľadom na to, že teraz chodím spať väčšinou o štvrtej ráno. Som ako hybrid - nočný tvor, ktorý však miluje deň a slnko.

Bola som nešťastná, že o tejto rozprávke nič neviem, ani len názov, ešte dlho potom som o nej nariekavo rozprávala a stále som dúfala v reprízu. Ten krátky úryvok s obrovskou hlavou divnej stareny, čiernou postavou s bielou maskou na (bez)tvári a neopísateľnou atmosférou (už tušíte, o ktorej hovorím?) sa mi na celé tie roky vryl do pamäti a nikdy som naň nezabudla.

Až teraz, keď sa mi podarilo zistiť, ako sa volala, som tohtoročné Dušičky konečne spoznala celučký príbeh Cesty do fantázie (Sen to Chihiro no Kamikakushi). Bolo to naše stretnutie po dlhých rokoch čakania. Hneď po jej zhliadnutí som si o nej na Google čítala ďalšie informácie, vysvetlenia významov a najmä vyhľadávala fan arty  Chihiro & Haku (o tomto charizmatickom a šarmantnom mladíkovi so srdcom draka a úžasným českým dabingom sa mi odvtedy už niekoľkokrát snívalo - pokiaľ od tej štvrtej ešte vôbec stihnem nejaký sen mať). Tak, a takáto bola moja cesta na Ceste do fantázie.


Obzvlášť jedna ilustrácia ma úplne očarila - obidvaja sedia spolu na lúke pod nočnou oblohou posiatou hviezdami, pričom Haku má oči len pre jedinú hviezdu - 🟄 Chihiro. 🟄 Keď som natrafila na tento obrázok, pri pohľade naň v mojom srdci preletela iskierka a ja som cítila, že nadišiel pravý čas, aby si moje ostrovné slniečko odpočinulo zimným spánkom na zaslúženej dovolenke, jeho šichtu prevzala luna a nastal súmrak.

Ešte dlho potom to bolo pozadie mojej pracovnej plochy



O niekoľko dní po pozretí tejto japonskej rozprávky som úplnou "náhodou" (neverím na náhody) objavila jedny prekrásne vreckové hodinky s jej motívom a ešte stále plná dojmov (a zamilovaná do Haku-a) som si ich okamžite musela želať k mojim stredajším narodeninám. Okrem nich som si ako darček splnila aj tento môj dávny, doslova nočný sen - darovala som si  ✴ hviezdy na nebi. ✴  Čo mi pripomína aj môj obľúbený film Zimný príbeh, ktorým som v nedeľu začala adventný príbeh.


Čas...


Chápem, ak sa vám to nebude páčiť a vôbec vám to nemám za zlé, pretože je to veľká, do očí bijúca, zmena. Nemajte však obavy - nemusíte si na to zvykať a kupovať okuliare s nočným videním alebo baterku. Nie je to totiž polárna noc ani nič dlhodobé. Časom na blogu začne svitať ranné zore a po úsvite opäť vyjde na oblohu Ostrova slnko. Po každej tme skôr či neskôr vždy raz príde svetlo - tak ako aj v živote.


No i napriek tomu v hĺbke duše dúfam, že si vás toto kúzlo noci aspoň trochu podmaní a že sa so mnou podelíte o vaše názory. Stálo ma to veľa námahy, práce, času (samozrejme, že som to vytvárala do neskorých nočných hodín, nech je to autentické) a úprimnosť nadovšetko - aj veľa nervov. Posledný týždeň mi v procese tvorby neskutočne štrajkoval touchpad na notebooku - môj počítač mal jediné šťastie, že nemám žiadnu silu, schopnosť pohybu ani hlas, lebo by schytal pekných pár bendžo a spŕšku vľúdnych slov (bombardovala som ho aspoň ako ďateľ ďobaním tým posledným prstom, ktorý ma ešte poslúcha - zvyšných deväť už dávno odišlo do predčasného dôchodku). Neviem či boli moje útoky práve vhodné na jeho opravu, ale aj bez tejto žabo-myšej vojny medzi mnou a kurzorom myši (tak ja som v tomto prípade potom nebola ďateľ, ale tá žaba) som mala čo robiť s pridávaním kódov do šablóny.

Hlavne mám však z tohto nočného projektu veľkú radosť a hoci určite budete mať možnosť vidieť zasnežený Ostrov stratených príbehov trblietať sa aj v slnečných lúčoch, pretože jari by proste noc nesvedčala (teda ak tu dovtedy nezaspím - čo môj psík určite, ten spí 25 hodín denne - nie, to naozaj nie je preklep), ale už teraz viem, že sa mi s tým bude lúčiť ťažšie, ako by som čakala. Tak budem aspoň počúvať Tichú noc... ♪ 𝅘𝅥𝅮 ♪


A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem a aby vládli nad dňom a nad nocou a oddeľovali svetlo od tmy.
A Boh videl, že je to dobré.
A nastal večer a nastalo ráno, deň štvrtý.
 🟆 Gn 1, 16-19 🟆 

PS #1: ak ste našli sovu, nie je to Hedviga, ktorá Harrymu uletela z Rokfortu, ale Popoluškina Rozárka. O⌄O Vždy ma zaujímalo, aké asi bolo pravé meno Popolušky, keďže toto dostala ako prezývku...

PS #2: splňte si aj vy svoj sen a vyhrajte knižku podľa vlastného výberu v mojej súťaži 





4 komentáre:

  1. Ach áno, ranená breza! Jeden rok, na školskom kole recitačnej súťaže, keď som bola na základnej škole, odznela dokonca dvakrát! :D Ja som väčšinou recitovala niečo od Milana Rúfusa. Neskôr som skúšala aj prózu, spolužiačka mala raz skvelý úryvok z Anny zo Zeleného domu - tú časť, kde Anna rozbije tabuľku o Gilbertovu hlavu. Super úryvok na recitovanie! Gilbert šepká: "Ryšavka... Mrkva..." Anna: "Ty hlupák nešťastný, čo si to dovoľuješ???" Píšem len tak spamäti, možno to nie je doslova takto, ale zhruba... :D

    Nočná atmosféra sa mi páči a nebrala som ju ako niečo zvláštne, tak normálne sa mi hodila k zime. :) Polárna noc by bola dlhá, takže výjdenému slnku sa poteším tiež, ale teším sa aj tomuto a veľmi sa i to páči. A úplne skvelé je, ako na Chihiro a Haku (na tom obrázku, čo si mala na pracovnej ploche) padajú snehové vločky :)

    Cestu do fantázie som videla na DVD, ale až keď si povedala ten názov, tak som si spomenula na tú čiernu postavu s bielou maskou (také to "ahááááá, už viem!!!!"), tento rok som od toho istého režiséra videla film Ponyo, japonskú verziu malej morskej víly.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aj ja som sa na ZŠ zúčastnila recitačnej súťaže, vybrala som si takú rozprávku tuším o medveďovi a líške. :) Bola o tom, prečo má medveď krátky chvost. Líška ho nahovorila, aby medveď svoj ešte dlhý chvost v zime strčil do ľadového jazera a ním prilákal ryby. Lenže samozrejme mu tam primrzol a musel si ho odtrhnúť. Zhruba tak nejako. :D Keď tak nad tým teraz uvažujem, znie to drsne - skôr ako nejaké severské krimi. :D
      Veľmi si ma potešila, že máš dobrý dojem aj z nočného vzhľadu ❤ a určite si pozriem aj ďalšiu tvorbu od tohto pána. Ďakujem. :)

      Odstrániť
  2. Óóóó, Aly, ty si kúzelníčka!!!♥_♥ Ja to nechápem ako to dokážeš...ja sa strašne bojím zasahovať do HTML kódov, ja idem iba cez CSS, lebo to je fakt jednoduché :D, ale toto, čo si ty dokázala, WAU, žasnem!♥♥♥
    Tento nočný vzhľad je absolútna dokonalosť na zimný čas a vďaka tebe mám už vianočnú atmosféru...nádhera je to♥♥♥
    Inak, Cesta do fantázie je moja TOP rozprávka, ako ja ju zbožňujem ♥_♥...avšak milujem aj Howleov zámok v oblakoch - jój, to je moja druhá TOP anime rozprávka, ale na čele je práve Cesta do fantázie ^.^

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nemáš sa čoho báť - síce stačí nechtiac vymazať jednu zátvorku a blog sa Ti premení na chybové hlásenie, ale inak v pohode. :D
      Ďakujem Ti krásne a myslím, že práve vďaka Tebe som sa konečne dozvedela názov tejto rozprávky, keď si o nej kedysi písala vo filmových tipoch. *_* :) ❤

      Odstrániť
Zo srdca ďakujem, že ste sa rozhodli podeliť o svoj názor.
Vážim si to a veľmi sa z toho teším... :)




Autumn Leaf