LURDY | Moje dojmy a spomienky z púte (2009) - 1. časť ♡ ✝ ♡

 

Keby na mojom ✿ Ostrove stratených príbehov ✿ niekedy nastal koniec sveta a mohli by ho ako jediní poslední hrdinovia prežiť len dva články, chcela by som, aby sa pre budúce generácie navždy zachovali tie o Lurdoch (no dobre, ešte aj ten o svätej Rite). Tak, ako naveky ostanú v hĺbke môjho srdca. ❤ Sú to spomienky na skutočné neskutočné udalosti, ktoré mi Lurdy napísali do Knihy môjho života ako kapitolu s výnimočnými príbehmi. A ja si z tohto srdca vrúcne prajem, aby sa na ne nielenže nikdy nezabudlo, ale aby naopak ešte putovali stále ďalej medzi všetkých ľudí. Z maličkého (Pyrenejského pol)ostrova do celého sveta. ✿

Keď som sa v roku 2016 a potom aj nasledujúci rok s vami podelila o moje prvé dve príhody z Lurd – ich hlavnými hrdinami boli lurdskí muži, každý s iným povolaním/poslaním (volám ich „môj strážnik“ & „môj misionár“), ktorí mi obaja doslova dali svoje srdce na dlani ❤ – myslela som si, že v článkoch na lurdskú tému budem pokračovať každoročne až z toho vznikne pekná tradícia. Nestalo sa tak a ja som sa na ďalšie tri roky 11. februára odmlčala. Rozhodla som sa, že tento rok všetky tie predchádzajúce tiché poriadne vynahradím a preto sa v dnešnom príspevku na ✿ sviatok Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej ✿ a súčasne ✿ 29. Svetový deň chorých ✿ (dokonca ešte začína aj 15 štvrtkov pred sviatkom ✿ svätej Rity ✿ - 22. mája) už nesústredím iba na jeden konkrétny zážitok, ale vytvorím lurdský špeciál, ktorý som kvôli jeho rozsahu radšej rozdelila na dve časti pre prehľadnejšie čítanie – sú to také memoáre pútničky Aly.

Pripravte si tak svoje oči - hlavne oči srdca a duše - na to, že ich bude naozaj veľa, pretože keď sa ja raz začnem rozpomínať na Lurdy, neviem moje myšlienky zastaviť ako vlak, ktorý ma tam dopravil. Rovnako ako on - keď sa vydám na túto cestu, musím ju prejsť celučičkú až do cieľovej stanice a potom aj tú spiatočnú domov. Čo pri cestovaní do minulosti prostredníctvom spomienok znamená vrátiť sa do prítomnosti. Toto spomínanie písaním ma napĺňalo veľkou radosťou, hlbokou nostalgiou, silnou láskou, vrúcnou vďačnosťou a nesplniteľným želaním Lurdy ešte niekedy vidieť. Bolo to už pred dvanástimi rokmi, ale stále mám všetko veľmi živo a nezabudnuteľne uložené v pamäti. Z jednej púte som prišla a v druhej som pokračovala až do dnešných čias - v púti môjho života. A Panna Mária v ňom putuje so mnou.

S najväčšou pravdepodobnosťou sú to zároveň posledné samostatné články, v ktorých sa venujem rozprávaniu o púti v Lurdoch, tak dúfam, že si ich dlhočizné čítanie užijete rovnako ako ja ich písanie. Na rozlúčku teda budem tu na blogu naposledy pátrať v mojich spomienkach na Lurdy a tie najžiarivejšie z nich vám sem prinesiem. Sviatočné chvíle dnešného štvrtka ma pobádajú, aby som sa v myšlienkach opäť vrátila na to miesto, kde sa dejú zázraky. Lurdy sú plné lásky a inšpirácie, z ktorej vždy môžem čerpať ako pútnici živú, požehnanú vodu z liečivého prameňa vyvierajúceho v lurdskej Massabiellskej jaskyňke. Práve tam sa v roku 1858 zjavila Krásna Panna Mária mladej svätej Bernadette Soubirousovej, ktorá na jej podnet bez zaváhania vlastnými rukami vyhrabala na označenom mieste zeme jamku, z ktorej dodnes tečie prúd čistej vody.

✿ Bon voyage, ide sa do Francúzska - nie však do Paríža, ale do Lourdes! ❤ ✿

Moje rozprávanie začnem od úplného začiatku – vlastne od toho, čo bolo ešte pred ním a tým, ako som sa ocitla v kupé železničného vagóna trasa Slovensko 🠞 Lurdy. V roku 2009 som sa zúčastnila 11. slovenskej púte do Lurd, ktoré organizuje Rodina Nepoškvrnenej (Kongregácia milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok). Toto číslo púte si budem pamätať navždy, pretože vtedy som aj ja mala symbolických 11 rokov.

Hm, aj toto by bola istá možnosť...
čierno-biely pasažier 8)

Viete, hoci od detstva zbožňujem dobrodružné príbehy plné pokladov, v skutočnosti som nikdy nebola cestovateľský typ, skôr taký večný doma-sed (a to „sed“ v mojom prípade nie je len obrazné pomenovanie). Táto črta sa ešte väčšmi vryla do mojej povahy po tom, čo som získala štvornohého priateľa - psíka. Tak som zvyknutá, že sme neustále spolu, že bez neho sa mi nechcelo ísť už vôbec nikam a aj keď som predsa niekde išla, myšlienkami som bola pri ňom a pri tom, čo asi robí (samozrejme, že on vždy celý čas prespal). Veľmi mi chýba i na tú hodinku, keď sa ide očkovať alebo strihať. Keby som psíka mala už vtedy, absolútne netuším, ako by som od neho odišla tak ďaleko na týždeň, ale nemusela som to riešiť, pretože sa narodil až o štyri roky neskôr. Predsa som sa však okrem mojej rodiny a priateľov musela pred odchodom do Lurd rozlúčiť aj s jedným zvieratkom, ktorým bol náš ryšavý kocúrik Murko. O ňom som ale vedela, že je to hrdý kocúr, ktorý sa o seba vie postarať aj sám. Dúfam, že toto nebude čítať môj psí kamarát, ktorý je hrdý ešte viac a s Murkom až takí kamoši veru neboli (rada si nahováram, že ich rivalita bola dôsledkom súperenia o moje srdce a nie o teritórium).

❤ Monsieur Murko, nikdy na Teba nezabudnem... ❤ (2013)
✿ Na zachovanie mieru som nemala inú možnosť, ako sem pridať aj jeho ronaldinovskú fotku ✿ (2015)

Iste, príležitostne som bola aj na výletoch v blízkom okolí, ktoré by pre väčšinu ľudí boli až obyčajné, ale pre mňa to boli zážitky na celý život – napríklad návšteva ranča, kde som mohla naživo obdivovať ušľachtilosť koní (a eleganciu lamy so pštrosom) alebo kamenného kníhkupectva, kde som zas obdivovala to množstvo kníh (a nevedela si z nich vybrať). Celkovo ma však takéto malé potulky a najmä cestovanie autom nakoniec veľmi unavili na celý zvyšok dňa. Preto mi k dokonalému šťastiu úplne stačilo len stráviť čo najdlhšiu časť teplého letného dňa vonku na našom dvore (lebo iba leto bolo jediné ročné obdobie, ktorého teplota a počasie pre mňa nepredstavovali priame riziko prechladnutia = zápalu pľúc). Milovala som našu hojdačku (na ktorej som nielen letela, ale raz z nej aj zletela) a neskoršie len tak sa pozerať na môjho psíka ako strela bežiaceho za loptou ⬤ sťa futbalista najvyššej ligy, na modré nebo plné oblakov rôznych tvarov, na západ slnka neskorého letného večera... ☀

✿ Čítavé vonkové chvíle (2015) ✿
(v pozadí kúsok hojdačkového miesta činu)

Nehovoriac o úplne jednoduchých, pre mňa však neskutočne krásnych prechádzkach po našej ulici, kde sa vo večerných hodinách šírila vôňa až z pekárne (cestou z nej som vždy ujedala nejakú buchtu) či dokonca taká bežná návšteva obchodu (cestou z neho som vždy ujedala nanuk alebo zmrzlinu). Chýba mi, ako som sedávala na balkóne u starých rodičov s výhľadom na celý ich gazdovský dvor a hory (raz som sa pozabudla a bola som tam tak dlho, že ma slnko parádne pripieklo ako špekáčik na letnej opekačke). Cesty do/zo školy, keď bolo pekne a mohla som ísť „peši“ (i keď tie zo školy boli ešte o niečo lepšie :P) alebo ísť do nášho kostolíka hoci len na krátku pobožnosť (aspoň jedným z pozitív súčasnej situácie je vysielanie priamych prenosov omší na YouTube, v televízii alebo rádiu). ❤

✿ Opekačkové miesto činu #2, kde som si s výhľadom na všetko mohla hovoriť: „Veľký brat ťa vidí!“ :P ✿ (2013)

Keď už som pri tom, môžem sa vás a vy seba samých spýtať, kedy ste boli naposledy vonku? A myslím tým celkovo kedy ste proste otvorili dvere a prekročili ich prah (alebo dokonca len vykukli z otvoreného okna a nadýchli sa čerstvého vzduchu)? Dnes? Alebo až včera? Ja poznám svoj presný dátum – 25.3.2020, čiže za pár týždňov tomu už bude rok. Prvé výročie toho, ako som sa vrátila z nemocnice, pretože práve vtedy to boli moje posledné exteriérové chvíle. Áno, išlo len o krátke okamihy, keď ma na nosidlách prevážali z nemocničnej budovy do sanitky a potom ešte zo sanitky do nášho domu (v ktorého chodbe som takmer ostala visieť, lebo s tými nosidlami sa v nej nemohli vytočiť).

❤ (2011) ❤

Pre mňa to však boli úžasne čarovné momenty z viacerých dôvodov. Tým podstatným bol samozrejme fakt, že už konečne idem živá a zdravá (to „zdravá“ závisí od uhla vášho pohľadu, ale z mojej ležiacej perspektívy som vtedy v porovnaní so stavom spred dvoch týždňov bola ako rybička, čo je úsmevné prirovnanie vzhľadom na to, že som už bola aj rovnako nemá) do vytúženého domova k našim a k môjmu havovi (hádajte koho fotky som mala vystavené na poličke v nemocničnej izbe a ukazovala ich všetkým sestričkám). A druhým bolo to, že som sa už nedusila ako ryba na suchu (takže rybou som bola predtým aj potom - nezdá sa vám, že sa akosi príliš často hrám na Ezopove bájky a prirovnávam sa ku príslušníkom zvieracej ríše? O.o), ale mohla som sa aj ja nadýchnuť toho čerstvého vzduchu, pričom na mňa svietilo teplé jarné slniečko ako predzvesť nového začiatku a života. ☀

Nemám ani najmenšie tušenie, ktorý dátum či dokonca ktorý rok to bude, keď sa opäť ocitnem von.

ALE, napriek všetkým okolnostiam som sa v živote dostala dva krát na epický výlet aj za hranice nášho štátu. V zahraničí som bola v českej stovežatej Prahe a... no predsa vo francúzskych Lurdoch. :) Kvôli nim som si dala vyrobiť pas a veľkou výhodou bolo, že vtedy sme s nimi už mali rovnakú menu euro.

Cítila som veľkú trému, keď k nám prvý krát prišli dve sestričky Satmárky dohodnúť sa a potvrdiť našu účasť na tomto ročníku púte. O lístok sa totiž každoročne uchádza množstvo ľudí. Pri spätnom pohľade na nervozitu môjho 11 ročného ja sa teraz znova usmievam od ucha k uchu, pretože toto prvé stretnutie v našej obývačke (v tej istej, v ktorej od toho marca minulého roka ležím 24/7) bolo počiatkom silného priateľstva, ktoré trvá a v láske rastie dodnes. ❤ So sestričkou, ktorej som vtedy dlhý čas vykala (vždy mám problém prejsť z vykania na tykanie, i keď som o to opakovane požiadaná), sme sa navždy stali najlepšími kamarátkami – bez ohľadu na vekový rozdiel (čím chcem povedať iba to, že ja som večné 23 ročné decko). Veľmi dobre rozumiem, čo Anna zo Zeleného domu myslela tým, keď priateľstvo nazývala pojmom „spriaznené duše“ (ahoj N. ❤).

Keď už bolo isté, že o pár mesiacov budeme s mojou maminou baliť kufre označené špeciálnymi identifikačnými visačkami - ktoré mám doteraz starostlivo uchované ako jedny z lurdských pokladov – prvé, čo som ako knihomoľka spravila bolo to, že som si zohnala a prečítala knihu o Lurdoch. V tých časoch to bola jediná knižka v slovenčine s príbehom Bernadettky (no v najbližšej dobe mám v pláne aj prečítať alebo vypočuť si audioknihu Pieseň o Bernadete od autora Franza Werfela). Áno, hovorím presne o tej, ktorá je na titulnej fotke a na ktorú som v začiatkoch blogu aj napísala recenziu. Pamätám si akoby to bolo len včera, čo som sa neustále uprene dívala na jej zelenú obálku s fotografiami baziliky a predovšetkým sochy Panny Márie, ktorá je od roku 1864 položená v jaskynnom výklenku, kde sa 18 krát zjavila. S bázňou a iskierkami v očiach som si pri tomto pohľade opakovala: „Naozaj tam pôjdem? Skutočne to všetko uvidím naživo?“ Aj po toľkých rokoch prežívam rovnaké pocity - s tým rozdielom, že teraz sa s úžasom pýtam: „Naozaj som tam bola?“

✿ Odpoveď je rovnaká ako Máriina: „fiat - áno.“ ✿

✿ Pokračovanie nabudúce... ✿

✿ (2. časť lurdského špeciálu zverejnením na Popolcovú stredu budúci týždeň - 17.2.) ✿

✿ Výnimočne príjemný jesenný deň (2014) ✿