Ostrov stratených príbehov: LURDY | Moje dojmy a spomienky z púte v roku 2009 - #2 časť ♡ ✝ ♡

streda 17. februára 2021

LURDY | Moje dojmy a spomienky z púte v roku 2009 - #2 časť ♡ ✝ ♡

 


Dnešný článok pri príležitosti Popolcovej stredy je druhým pokračovaním môjho trojdielneho lurdského špeciálu - „cestopisu“, ktorého prvú časť som zverejnila na blogu minulý týždeň vo sviatok Preblahoslavenej Panny Márie Lurdskej a Svetový deň chorých. Vtedy som si myslela, že z toho budú len dva články, ale keďže som sa opäť rozpísala viac než som čakala, svoje rozprávanie som nakoniec rozdelila na tri. Tentoraz vám neviem povedať, kedy presne uverejním ten posledný záverečný. Okrem toho - o Lurdoch som nepísala tri roky, takže mi to príde ako celkom pekná symbolika, že aj tohtoročné príspevky budú až tri. Bez ďalších úvodných rečí sa teraz poďte so mnou v spomienkach preniesť do  Lurd. Nastupovať! :)


 Cesta v Lourdes Express 


Celý výlet aj s obomi cestami trval niečo vyše týždňa – od 10. do 18. septembra – a prebiehal v jubilejnom roku svätej Bernadettky. V tom ročníku som bola jedným z 586 pútnikov, ktorí do vlaku smer 🠞 Lurdy nastupovali v každom kúte Slovenska. Zo železničnej stanice, ktorá bola najbližšie k nám, vlak odchádzal v neskorých popoludňajších hodinách a do Lurd sme všetci spolu šťastlivo dorazili 12.9. o siedmej ráno – čiže táto cesta tam a potom aj naspäť domov každá trvala takmer dva dni. Úžasné dva dni.


V  minulom článku som hovorila o tom, ako ťažko som znášala dlhšie cestovanie vo všeobecnosti – no to platilo len pre prepravu autom. Vlak (a zvláštne, že dokonca aj tých pár ráz autobusom) však bol pre mňa úplne iný level, kedy som sa nikdy necítila zle. Len tá cesta sama osebe bola pre mňa nezabudnuteľným výletom. V kupé vlaku som sa okrem iného mohla bez problémov premiestniť alebo si ľahnúť kedykoľvek som potrebovala. Cesta do Lurd či kamkoľvek inam ďalej by autom neprichádzala ani do úvahy, pretože obzvlášť vtedy bol pre mňa dostatok priestoru veľmi dôležitý.


Okrem kufrov som si na cestu ako príručnú batožinu totiž zobrala aj moje pľúcne vaky naplnené hlienmi. Deň predtým, ako sme mali vyraziť, som sa ráno zobudila a pri prvom nádychu z ničoho nič započula chrčanie, ktoré bolo predzvesťou najmenej dvoch týždňov neustáleho ležania a kašľania (v tom lepšom prípade), ktorým som si aj tak nikdy sama nevládala vyčistiť upchávané pľúca (a teraz to za mňa robí odsávačka). Bolo mi jasné, že to zase všetko nadlho pôjde dolu vodou, pretože tento scenár bol síce vždy desivý, ale mne už aj dobre známy.




Jeden z prvých lurdských zázrakov sa teda stal hneď na začiatku a to ten, že som napriek náhlej chorobe, ktorá ma inak z pravidla totálne odvalila na dni a noci, mohla ísť. A nielenže som celý výlet zvládla vydržať bez komplikácií, ale som si ho aj parádne užila so všetkým, čo k nemu patrilo. Vlastne by som možno aj zmenila slovné spojenie „napriek chorobe“ na „aj vďaka nej.“ Vedela som, že na púti budú prítomní aj mnohí doktori a zdravotníci – to je pri takomto type púte nevyhnutné a veľmi dôležité –, ktorí mi v akejkoľvek chvíli pomôžu, keď by som to potrebovala. No nikdy mi z mysle nezišlo predovšetkým to, že mojou hlavnou pomocníčkou je Panna Mária.


Vždy pred situáciou, ktorá si to vyžadovala najviac, sa mi znenazdajky celkom uľavilo, akoby ma žiadny kašeľ ani netrápil. Presne tak to bolo aj v prípade, keď sme už museli vyraziť na dlhšiu cestu autom na nádražie. Tesne pred ňou a napokon až do konca púte (i keď ešte aj po návrate domov som pár dní mala pľúcne doslovné dozvuky) sa zo mňa stal úplne iný človek so zdravou farbou a rozžiareným úsmevom na tvári. Jeden jediný raz za celý týždeň, keď sa mi výrazne zhoršil stav (ale aj to potom prešlo) bolo vtedy, akonáhle v Lurdoch začala naša pobožnosť krížovej cesty pre chorých – a to absolútne nepovažujem za náhodu. V Lurdoch sú dve krížové cesty – pre ľudí so zdravotnými ťažkosťami je bezbariérová (ako všetky lurdské miesta) a ostatní sa môžu zúčastniť aj takej s náročnejším terénom.


Okamih na spomínanej
krížovej ceste...
 
Čo sa týka tejto cesty vlakom, poviem vám ešte o zopár tých naj pokladoch, ktoré mi táto dobrodružná výprava priniesla. Najdrahocennejším z nich je jednoznačne priateľstvo, ktoré po mojom nastúpení do vlaku naopak vstúpilo mne do pomyselného vlaku môjho života. Do nášho kupé nám totiž priradili takisto jednu maminku s dcérou, ktorá je odo mňa o pár rôčkov staršia a okamžite sme si všetky navzájom padli do oka a do srdca. Od tej chvíle sme celú púť strávili spolu, bok po boku – vozíček pri vozíčku. Zároveň boli aj našimi skúsenými turistickými sprievodkyňami, pretože na rozdiel od nás, v Lurdoch vtedy neboli prvý (a ani posledný) krát. Moja nová najlepšia kamarátka na tomto požehnanom mieste dokonca slávnostne prijala prvé sväté prijímanie (záznam z neho je aj v jednom krátkom dokumente na YouTube od 9:30 minúty).


Nikdy sme sa nerozdelili a to platilo aj po púti, keď nás vlak odviezol domov do rôznych vzdialených krajov Slovenska. Sme v pravidelnom kontakte a kým mi to ešte môj stav dovoľoval (ja nechápem, čo si to teraz dovoľuje, drzáň jeden :P), po štyri roky sme sa raz ročne v lete na celý deň spoločne všetky stretli na istom krásnom mieste uprostred prírody. Zo sympatií pri prvom stretnutí pred dvanástimi rokmi vzniklo silné priateľstvo, ktoré v láske rastie doteraz, pretože je dielom Panny Márie.


Ďalším momentom, ktorý mi natrvalo ostal v pamäti, bol ten, keď som sa ešte v prvý deň cesty neskoro v noci zobudila - niečo pred polnocou. Pohyb vlaku a harmonický zvuk rušňov, ktorý pri tom vydával, ma neskutočne upokojoval. A uspával. Takže vždy, keď zastavil aj ma prebudil (a to nielen kvôli tomu trhnutiu pri zabrzdení). Moje ležadlo bolo vyvýšené - ako keby na druhom poschodí. V tej tme som sa pozrela von oknom, ktoré malo odhrnuté závesy. A hneď oproti nemu som mala výhľad na veľký neónový nápis „BRATISLAVA“ žiariaci do tmavej noci, ktorý mi dával na známosť, že už čochvíľa prekročíme hranice. Kolesá vlaku sa opäť rozhýbali a ja som tiež znova začala spokojne snívať o Lurdoch, ku ktorým sme sa nezadržateľne približovali.


V našom kupé nás bolo päť, ale na tomto dobrodružstve sme všetci boli zvedaví nielen na nové miesta, ktoré čakajú, aby sme ich prebádali, ale aj na nových ľudí. Preto sme chodili na „návštevy“ do ostatných častí vozňa, kde sme spoznávali príbehy iných spolupútnikov a delili sa s nimi o ten náš. Aj do nášho dočasného domčeka niekto občas prišiel alebo sa pri prechádzaní okolo v uličke pri dverách na nás „len“ usmial a pozdravil. Okrem toho sa v každom vagóne slávili aj sväté omše.


Nezabudnuteľný bol jeden pán farár, ktorý nám často robil spoločnosť. Bol nesmierne milý, veselý a mal veľkú zásobu vtipov, kvôli ktorým sme sa všetky smiali na celý vlak so slzami v očiach. Tých vtipov nám povedal tak veľa, že potom už ani nevedel, ktoré rozprával a ktoré ešte nie, takže niektoré začal opakovať, z čoho sme sa pučili od úprimného smiechu ešte viac - ak to vôbec bolo možné. A on za nami v smiatí nezaostával, keď sme sa mu po asi štvrtom rovnakom vtipe museli priznať, lebo od zadržiavaného smiechu a veľavýznamných pohľadov, ktoré sme na seba nenápadne hádzali, sme skoro vybuchli. Podobného pána farára s usmievavou tvárou a žartovnou povahou sme stretli aj potom počas pobytu. Vtedy, keď sa mi priťažilo, prišiel ku mne na izbu s pani doktorkou a obaja mi veľmi pomohli – pričom každý iným spôsobom. Každý svojím darom.


Na našom spomínanom mieste v prírode... (2011) 


Ale to predbieham, ešte stále totiž ostávam spomienkami vo vlaku. Mám ich v zálohe už len zopár, takže to ešte chvíľku vydržte – cesta sa končí a blíži do cieľa. A nemusíte sa obávať – ja sa opakovať určite nebudem. Svietiaci bratislavský nápis nebol môj jediný a posledný orientačný bod. Písal sa rok 2009 a hoci to bolo v 21. storočí, viete si aspoň približne predstaviť, aké mobily boli za tých čias. Respektíve neboli. Ten môj bol ešte k tomu už niekoľko rokov starý a rozhodne ani nesníval o GPS navigácii alebo nejakej podobnej funkcii s mapami. Napriek tomu mi moja tehlička na displeji stonásobne menšom oproti dnešným moderným mobilom, ktoré sa pomaly dajú použiť ako štít, pravidelne hlásila, kde sa nachádzame. Pod operátorom bolo vždy napísané mesto alebo oblasť. Je pre mňa stále akosi zvláštne a nepochopiteľné, že to ten mobil cestovateľ zvládol. Pre všetkých prítomných to tiež bolo zaujímavé a ja som im takto priebežne oznamovala názvy miest, ktorými sme práve prechádzali - obklopení palmami a neznámymi kvetmi sýtych farieb (trochu mi to pripomína, ako som v škole jediná v našej triede mala hodinky a každé vyučovanie na mňa spolužiaci hádzali pohľady s prosbou a otázkou, za koľko minút už bude konečne zvoniť - tieto hodinky som nosila nonstop takmer celý život a mala som ich aj v Lurdoch).


Najúžasnejšou a najpôsobivejšou časťou celej dvojdňovej cesty bol nekonečne dlhý úsek, v ktorom sa koľajnice tiahli popri pobreží mora a prístavoch plnom lodí všetkých druhov, aké len existujú – v diaľke aj tých takých veľkých. Bol to niekoľko hodinový a neopísateľne nádherný výhľad z našej kajuty, vďaka ktorému s rukou na srdci môžem hrdo prehlásiť, že síce som nebola úplne priamo pri alebo v mori, ale s určitosťou som vo svojom živote more videla na vlastné oči (celý čas prilepené na okne) - a toto sa pre mňa rozhodne ráta. Už si nepamätám v akom poradí to bolo, ale pri jednej ceste som nad morom mohla žasnúť vo dne a pri druhej som ho zas obdivovala večer, keď boli všetky lode vysvietené. O nič menej silným okamihom bola chvíľa, keď vlak podľa plánu zastavil, aby si doplnil zásoby a nám všetkým bolo povedané, že kto chce, môže na krátko vystúpiť a prvý raz sa prejsť po francúzskej zemi, pretože už sme tam (veru, taká šťastná ako vtedy by som nebola ani po zdolaní Mount Everestu). (◠)


Nuž a na koniec tejto časti vám chcem ešte povedať poslednú vlakovú spomienku, ktorá žiari napriek tomu, že sa odohrala v úplnej tme (a vonku bol deň). Keď vlak raz dlho prechádzal tmavým tunelom a vôbec nič sme nevideli, až vtedy sme zistili, že ruženec položený na stolíku je vlastne fosforový. V tej hustej tme ako jediný jasne svietil. Ale čo sa tomu čudovať, všakže.


 Veď Panna Mária je svetlom v každej temnote. 


4 komentáre:

  1. Jéj, už sa neviem dočkať, kedy "prídete" do Lurd. :)
    Krásna cesta, plná symboliky a krásnych zážitkov a krásnych ľudí, ktorých si na nej stretla. Ďakujem za tvoje rozprávanie, veľmi si to užívam spolu s tebou.
    PS: Na sviatok Panny Márie Lurdskej si každý rok s manželom pripomíname výročie zásnub. Panna Mária Lurdská je pre nás aj patrónkou nášho manželstva. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Inak, my sme boli v Lurdoch len na tej krížovej ceste na kopci. O tej bezbariérovej som sa dozvedela až po návrate, ale jasné, že tam musí byť aj taká. A je krásna, ako som videla obrázky. Určite sa ešte do Lurd musíme vrátiť a potom si prejdeme aj tú.

      http://letitia-tiba.blogspot.com/2017/03/krizova-cesta-lurdy.html"

      Odstrániť
    2. Ďakujem veľmi pekne, že v týchto článkoch putuješ do Lurd so mnou ✿ a máte prekrásny dátum i patrónku - nech každý deň žehná vaše manželstvo a lásku. ❤
      To je úžasné, veľmi si ma tým článkom potešila, ďakujem! :) Ja som zas nevidela túto krížovú cestu, takže som si ňou rada prešla prostredníctvom Tvojich fotiek a zamyslení - najmä teraz v pôstnom období. ✿ Prajem vám, aby ste mali príležitosť opäť sa do Lurd vrátiť. Ja môžem len a len odporučiť púte organizované Rodinou Nepoškvrnenej - zdraví ľudia sa tam hlásia aj ako dobrovoľníci, ktorí tam niektorým chorým pútnikom pomáhajú a robia spoločnosť. ❤ Maj sa krásne... :)

      Odstrániť
    3. Ďakujem za prianie a požehnanie. To je dobrý nápad, putovať do Lurd s Rodinou Nepoškvrnenej. Pravdupovediac som už o tom uvažovala, že by sme sa prihlásili ako dobrovoľníci, uvidím, čo na to manžel. :) (Len ešte musíme počkať, kým sa zase otvoria hranice a budeme môcť cestovať.)

      Odstrániť
Zo srdca ďakujem, že ste sa rozhodli podeliť o svoj názor.
Vážim si to a veľmi sa z toho teším... :)

Maltese Dog