Ostrov stratených príbehov: MAREC ✿ APRÍL | Príbeh/y posledných dvoch mesiacov môjho života

sobota 1. mája 2021

MAREC ✿ APRÍL | Príbeh/y posledných dvoch mesiacov môjho života

 


Rozprávanie o novinkách z môjho života za posledné týždne, ktorého prečítanie vám potrvá minimálne týždeň. Vážne, tento príspevok je dlhší ako vlasy mojej milovanej  ☀  Rapunzel.  ☀  Taký rozsiahly, že jeho dĺžka sa nemeria na počet slov alebo znakov, ale na jednotku svetelných rokov. Uvažovala som, či ho nemám radšej rozdeliť na časti a chcela som sa na názor opýtať aj vás, no keďže aj tých by zrejme bolo viac ako má telenovela, tak som ho napokon nechala v celku. Rada by som to všetko proste uzavrela naraz, i keď viem, že napísať kilometrový článok je absolútne neefektívne, neprofesionálne a vlastne šialené. Noáčo. Kto chce, prečíta si celý alebo len jeden odstavec - kto nechce, pozrie si aspoň fotky alebo zahromží a utečie kade ľahšie. Ja som sa s vami jednoducho potrebovala podeliť o to množstvo pekného, čo som prežila, tak nech už sa s tým rozhodnete naložiť akokoľvek, do nasledujúcich dní vám želám rovnako veľa, ba ešte viac krásnych maličkostí.


(Kto sa prečíta až do konca, vyhrá olympijskú medailu - takže 3... 2... 1... Štart! :)

Tieto nové náramky mi zdobili ruku cez veľkonočné sviatky
a kamienky toho prvého mi napadlo rozdeliť takto symbolicky podľa dní Veľkého týždňa:
zelený - Zelený štvrtok, fialový - Veľký piatok, svetloružový - Biela sobota,
červený - Veľkonočná nedeľa, modrý - Veľkonočný pondelok

Som ✿

Začať tým, že som je ten najlogickejší úvod pre tento článok a hlavne najlepší úvod pre mňa ako človeka. Som a som za to nesmierne vďačná. Som a som z toho neskutočne šťastná. Tieto pocity v srdci som si uvedomila a oslávila ich predovšetkým dňa 25. marca, pretože vtedy ubehol rok, odkedy som sa vrátila domov po dvojtýždňovom pobyte v nemocnici. Čas strávený v nemocnici plynie inak – tam sa hoci len deň zdá nekonečne dlhý (a noc ešte dlhšia – najmä pre upíročloveka ako ja, ktorý má výrazne neskoršiu večierku než je tá nemocničná o 22:00). Ale keď sa na to pozriem objektívne, tak dva týždne sú pomerne krátka doba. A najdôležitejším faktom na tom celom je, že zmeny, ktoré sa za tento krátky čas udiali, mi čas dali. Minimálne na rok, ktorý som prežila s novou silou a za ktorým sa teraz môžem obzrieť späť. Na roky dopredu sa nepozerám, ale verím, že ma nejaké čakajú (pretože mám ešte veľa neprečítaných kníh, nevypočutých audiokníh, nenapísaných článkov, nepozretých kórejských seriálov a nedohraných videohier).

Keď som blízkym hovorila, že je to už prvé výročie, každému z nás sa zdalo, že tie mesiace prešli ako voda. Tie na začiatku vôbec neboli jednoduché - snáď neprešiel jediný deň bez toho, aby sa niečo nedomrvilo. Mala som pocit, že som mamut (alebo skôr leňochod), ktorý sa prispôsobuje životným podmienkam novej doby. S odstupom času však na tie veci zabúdam, akoby sa ani nestali mne. Naozaj to bolo moje ucho, ktoré od neustáleho ležania komplet sfialovelo, čo mohlo dôjsť až k tomu, že by mi odpadlo z hlavy ako fialová slivka zo stromu? Skutočne som to bola ja, kto si niekoľko mesiacov myslel, že už nikdy v živote nič neprehltne? A tak ďalej. Ale ja na nič z týchto nepríjemných bolestí nechcem zabudnúť. Opakovane si vo svojej pamäti prebúdzam uspané spomienky na všetky ťažkosti, ktoré som s pomocou Pána Boha prekonala a už sú za mnou, pretože keď si človek dovolí zabudnúť, veľmi ľahko si aj zabudne vážiť to, čo má.

No keď sa na pripomínanie si týchto období vyložene nesústredím, vôbec ich pri spätnom pohľade na môj uplynulý život nevnímam. Moje oči nedokážu zaregistrovať čierne bodky v tej veľkej ploche bieleho papiera, ktorý ich obklopuje. Moje oči neprechádzajú po čiernych kontúrovacích líniach, ale sú uchvátené farbami, ktorými sú ich tvary vyplnené. Vidím len to, koľko pekných vecí som zažila, koľko ľudí s láskavým srdcom som spoznala, koľko snov sa mi splnilo, koľko mi toho daroval Pán Boh, koľko som mala dôvodov na radosť. Koľko odvahy som mala aj prijať to všetko. Pretože len vtedy, keď to dovolíme, môže do nášho života nečakane vstúpiť niečo dobré.

Viem, že pre celý svet bol ten rok veľmi ťažký - prvá vlna ho začala meniť práve vtedy, keď sa menil aj môj svet a ja som v nemocnici nemohla uveriť správam o tom všetkom, čo sa dialo vonku - ale pre tento môj malý svet bol krásny. Som dôkazovým materiálom, že aj človek, ktorý sa rok nepohol z miesta (ani na mieste), nedýchal sám a čo-ja-viem-čo-ešte, môže milovať svoj život a samého seba. Čím viac dôkazov, tým lepšie (Herkules Poirot vám to potvrdí), tak buďte takými dôkazmi lásky k životu aj vy tam, kde práve ste.



Aktualizovala som (sa) ✿

Na konci marca prišla sestrička s pani primárkou na pravidelnú výmenu kanyly v mojom krku. Aj ju prekvapilo, že už je to rok odvtedy, čo mi z pier prečítala slovo „ďakujem“, ktoré som jej povedala, keď ma vtedy vyprevadila z nemocničnej izby. A tú vrúcnu vďaku cítim stále, pretože si veľmi vážim, ako ku mne prichádzajú každý mesiac i v tejto náročnej situácii, keď majú v nemocniciach práce vyše hlavy.

Pre človeka, ktorého telo je napojené na rôzne hadice a'la Matrix, je dôležité pravidelné vymieňanie týchto rôznych súčiastok. Ha! Vy máte kosti atď., ale ja mám ešte kanylu, balónik, filter, odsávací katéter, husí krk (vážne, vážne sa to tak volá - môžem si dať novú prezývku: Lady Ga-ga) a celý obvod trubíc vedúcich do prístroja, ktorý tiež meníme raz do mesiaca na jeho konci. Áno, už som poslala prihlášku, aby ma prijali ku Avengers alebo Strážcom galaxie. (◠)

Hádajte Koho loptička sa prigúľala do môjho romantického záberu módnej prehliadky kvetín 
(btw. dostal ju ako darček od Irenky z Knihánkova
 )

✿ Sviatkovala som ✿

...a bolo k tomu veľa príležitostí - oficiálne sviatky v kalendári, ale aj také dni, ktoré boli pre mňa sviatočné už len tým, že proste boli pekné. Spomeniem iba niektoré, pretože hoci sa zdá, že vám vyžvaním o všetkom z môjho života, sú veci, o ktorých viem, že tu ich rozoberať nikdy nebudem. Moja sviatočná nálada začala tým už spomínaným prvým výročím (a 1. mája som sa potom odhodlala napísať aj prvý článok, čiže dnešok je ďalším takým výročím pre mňa významného míľnika). O dva dni na to som mala meniny, pričom celý ten víkend bol tak krásne jednoducho čarovný. Veľmi ma tiež potešilo, že mi na Facebooku k meninám zablahoželala aj jedna z mojich najobľúbenejších YouTuberiek.  Izbu mi spestrilo niekoľko kytičiek, pretože milujem kvety a jedna mi dokonca prišla kuriérom z donášky kytíc od mojej drahej kamarátky z ďalekého kúta Slovenska. To bolo ako z filmu! (◠)



Potom tu bol prvý apríl - keď som sa asi tretí raz nechala nachytať na Facebooku, hovorila som si, že tento deň snáď nikdy neskončí (to isté si určite teraz myslíte aj vy pri čítaní tohto článku) a že na každom kroku sú nastražené pasce. Horšie ako v Crashovi Bandicootovi (ktorého inak zbožňujem a poznám naspamäť ). Môj hafan po mne opakoval, pretože onedlho oslavoval meniny aj on. Keď som mu na obed spustila vodopád piškótov, ten malý drzánik sa mi nepriznal, že už dopoludnia nejaké zbaštil od ostatných! :P

Nasledovali veľkonočné sviatky, ktoré boli takisto príjemné, pokojné a slnečné. Rovnako ma pri srdci zahrial aj mailový pozdrav od rehoľnej sestričky, ktorá ma pred rokmi pripravovala na birmovku, ale potom neskôr ju už preložili na iné pôsobisko a odvtedy sme nemali príležitosť opäť sa stretnúť. Veľmi ma tešilo aj to, že som mohla naživo pozerať prenosy svätých omší Veľkého týždňa priamo z nášho kostola, ktorý mi moc chýba, pretože som v ňom už roky nebola. Tieto live vysielania sú jednou z pozitívnych vecí súčasnej doby aspoň pre ľudí, ktorí sa inak von nedostanú.

 Neviem ako u vás, ale u nás pršal zlatý dážď 


Nastal prvý jarný deň - v našej záhradke vykukol hlúčik zvedavých snežienok - a niekedy medzi týmto obdobím sa posúval čas. Odhliadnuc od toho, aké desivé je, keď si o štvrtej v noci uvedomím, že je už vlastne päť hodín ráno, tak mám veľkú radosť z predlžujúcich sa večerov zaliatych lúčmi zapadajúceho slnka. Roky predtým začiatok jari vo mne vždy automaticky zapol mód neviem-sa-dočkať-na-to-keď-bude-teplo-a-prvýkrát-pôjdem-von (a počas školských rokov aj na letné prázdniny).

To sa zmenilo, pretože viem, že teraz von už nepôjdem (aspoň sa to rýmuje). Aj tak sa však stále na leto teším - s tým rozdielom, že moja radosť sa presmerovala a sústredila na okno, ktoré mám oproti sebe (áno, pozerám sa aj na niečo iné než len na monitor počítača). Teším sa na každý-raz-inak-jedinečne-sfarbené západy slnka, ktoré uvidím na tej časti oblohy, na ktorú mám z okna výhľad. Teším sa, že stromček (je to slivka, takže moje ucho prežíva déjà vu), ktorý je rovno pred oknom, sa husto zazelená a teším sa na vtáčiky, ktoré ho často navštívia - a teda aj mňa. Teším sa, že bude teplo a to okno si otvorím (samozrejme, že naň najprv nasadím sieťku proti vstupu iných malých, bzučiacich a hlavne šesťnohých neželaných návštev).

To je to slávne Okno - moje oko do sveta

Pohľad na snežienky mi vždy pripomenie môj úplne prvý článok na blogu, pretože som v ňom zdieľala svoj príbeh, ktorého hlavnými hrdinkami boli práve dve snežienky 

✿ Nakupovala, darčekovala
a počúvala som ✿

Ku svojim meninám som si ako darček poprosila figúrku baletky, ktorú som si želala už niekoľko rokov, ale stále bola všade vypredaná. Žiadna iná sa mi nepáčila, iba presne táto konkrétna. Vlastne, predtým som ju videla len vo verzii na zavesenie a v modrých šatách - vôbec som netušila, že vyrábajú aj takúto, ktorá je ešte lepšia a krajšia (až neskôr som si všimla, že po bokoch hlavy má aj „plávacie blany“ :D). Baletkami som vždy bola okúzlená, pretože mi svojou ladnou jemnosťou pripomínajú krasokorčuľovanie, ktoré zbožňujem.

Vtedy sa mi istým spôsobom spájala aj s pesničkou Dancing on the Waves, ktorú som objavila a milión krát za deň počúvala vďaka Mony. Trvalo niekoľko týždňov, kým moje uši začali vytvárať protilátku a ja som sa z tejto závislosti dostala. Netrvalo však dlho a spadla som do ďalšej, pretože teraz si zas neprestajne púšťam song Buzzcut Season, ktorý som našla vďaka Peti. Akože, dievčatá, fakt vám ďakujem! :D Popritom už niekoľko mesiacov snáď neprejde ani deň bez toho, aby som si okrem nich pustila ešte toto hudobné kvarteto: Losing my religionZombieChandelierSanta Clara (keby som mala hlas a mohla si ich aj „spievať“, tak by som z toho svojho každodenného vrešťania zas asi prišla o sluch - a všetci v okruhu 1 km² tiež. Nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré). ♪ Môžete si tipnúť, koľkokrát som si pustila toto kolečko dokolečka, kým som spracovávala tento gigantický článok. Normálne som pomaly v stave, že si takmer prajem, aby ma z nich už konečne omrzel aspoň jeden song... *a stláčam replay*

Hraciu skrinôčku som dostala ako darček minulé Vianoce, čím sa mi splnil sen,
pretože je na motív môjho srdcového muzikálového filmu
  La La Land  a brnká melódiu piesne z jeho soundtracku 
(a tú črievičku som ukradla Popoluške, ale pšt)



Popri všetkých tých informáciách v predošlej kategórii som zabudla spomenúť aj to, že celý marec ako mesiac kníh bol jeden obrovský knihomoľský sviatočisko. To znamená, že mi patrične pribudlo aj väčšie množstvo nových príbehov. K meninám som si kúpila dve papierové knihy - najnovšiu Michalovu, pretože ako e-kniha nevyšla, a ilustrovano-psíkovskú (niektoré zainteresované osoby a psy pochopia, prečo práve túto) - a dve audioknihy, ktorých počúvanie zbožňujem (áno, moje uši mali priestor vypočuť si aj niečo iné než len tie piesne). Všetky štyri som v knihovničke musela mať (možno keby Michal napísal o desiatich chlapcoch, mala by som zámienku kúpiť si aj desať kníh). Pri objednávkach sa mi podarilo získať niektoré z tých nových úžasných záložiek Martinus (obzvlášť výrok pána Draculu je moja krvná skupina) a výmenou s jednou pani mi prišlo okrem iných aj niekoľko záložiek z takisto krásnej edície kníhkupectva Knihy pre každého (mala by som ich mať teraz 23 z asi 40).

Aby bolo jasné - všetko som si zacvakala sama, tá fialová nálepka bola prvoaprílový žartík Martinusu :P


Nazbieral sa mi tiež kredit na Audiolibrix, ktorý som po dlhom vyberaní vymenila za audioknihu Kde raky spievajú (možno si v nej naozaj vypočujem nejaký račí song) a konečne po takmer roku som si už prvýkrát mohla premeniť na poukážku aj provízie z môjho Affiliate programu Martinusu, za ktorú si kúpim ďalšiu audioknihu, asi Sedem sestier. Inak, spravíte mi mega veľkú radosť - aby som bola konkrétna, tak 7 percentnú - a podporíte ma, ak si na mňa pred vašimi nákupmi na Martinuse spomeniete a pred objednaním najprv kliknete na niektorý z bannerov naľavo na mojom blogu, pričom pre vás sa objednávka absolútne nezvýši ani o cent. Vopred ďakujem. (◠)

K meninám mi aj Kumran poslal darčekový kupón na audioknihu vari ma špehujú, že ma tak poznajú? O.o Perla z Moabu, čo bolo od nich veľmi milé, ale keďže ju už dávno mám, kupón som darovala náhodnej pani, ktorá má rada Afsharovky. :)



Spravila som tiež prekvapivo neknižnú objednávku a to na mojom obľúbenom Zachejovi, kde sa mi v košíku vždy samo nakošíkuje tisíc vecí. Tentoraz som si doplnila zásobu obrázkov s modlitbami a náramkov - tých na fotke vyššie. Neodolala som i úplne úžasným malým figúrkam sv. Rity a sv. Faustíny. Mne sa hrozne ľúbi, keď občas natrafím na svätých zobrazených v podobe detského motívu. Vnímam to ako neskutočne milé, láskavé, jemné a prirodzene veselé - pripomína nám to, že aj svätci boli ľudia, ktorí vedeli žartovať, smiať a usmievať sa - neboli len vážni. Veď aj Pán Boh má zmysel pre humor a ešte aký! (◠)

Okrem toho, tieto postavičky skutočne majú na tvári aj úsmev, čo ma veľmi potešilo. Je totiž nejaký zvláštny a divný creepy zvyk či trend, zobrazovať figúrky podobného typu bez úst - oči a nos zatiaľ majú, ale ani len čiarkový náznak úst. Z tohto dôvodu ma veľmi nelákajú ani Funko POPky - mám len dve a aj to iba preto, že sú to Lary Croft. Ešte by sa mi páčil klasický Groot v kvetináči, pretože to je asi jediná FP figúrka, ktorá má znázornený aj úsmev (vyksichtený Pennywise sa neráta). (Ne)zmysel tohto mi akosi stále uniká. Veď ešte aj taký Voldemort nos nemal, ale ústa áno a to už je čo povedať. Ani ja nerozprávam (síce to pri pohľade na tento článok neznie veľmi vierohodne), ale ústa mám tiež. Tak odkazujem všetkým výrobcom, aby si zopakovali anatómiu človečích postavičiek (vyzerá nejako takto 🠞 (◠◠) a nebrali im právo vox populi.

...a s bezohľadnosťou rozbalené :P


2021 je Rok sv. Jozefa, takže má najväčšie zastúpenie,
zároveň dnes na Sviatok práce má aj on sviatok ako robotník a patrón všetkých pracujúcich.
Na obrázku sv. Rity je modlitba za odvrátenie pandémie - škoda len, že nepoužili iný jej portrét, pretože tento už mám viackrát



Položila som si ich na čestné miesto novej mini poličky (jej skutočným poslaním však bolo slúžiť koreničkám) pod moju nástenku. Počas menín a veľkonočných sviatkov mi ju ozdobilo toľko pohľadníc od rodiny a blízkych, že všetky ich tam napatchworkovať bola hotová mission impossible. Hľadanie systému, aby do a okolo seba zapadli ako puzzle, mi pripomenulo hru Tetris. Dočasne som dala preč kalendár, čarovný hologram meniacich sa ročných období stromu a na nástenke sa schoval obrázok lamy a citát „enjoy the little things(tešiť sa z maličkostí). V pravom dolnom rohu môžete vidieť ešte magnetku, ktorú mi ako darček minulý rok poslali augustiniáni, keď si prečítali môj článok o svätej Rite (už som vám povedala, že minulý rok sa mi plnil jeden sen za druhým a diali sa zázraky? ). Osobitné srdečné poďakovanie venujem Beátke z jej Blogu o knihách za krásnu veľkonočnú (úplne vľavo) a kúzelnú malebnú (úplne vpravo) pohľadnicu. Vintage ilustrácia čítajúcej dievčiny a spiaceho psíka pod klenbou koruny stromu je jedna z najkrajších, akú som kedy videla - úplne som sa v nej našla.  Obraz sa nazýva Roses (Ruže) a autorom je dánsky maliar Peder Severin Krøyer, ktorý na ňom v roku 1893 zobrazil svoju manželku Marie a psíka Rapa (v tomto článku samá romantika ).




Polička Korenička a jej výzdoba cez pôstne a cez veľkonočné obdobie
(kto nájde rozdiely?)

Keby tu náhodou bol nejaký Monk, tak na ubezpečenie - nakrivo je záber fotky, nie polička Korenička
a ten obrázok nad nástenkou mi svojím tvarom pripomína Eucharistiu
 


Môjmu havovi som ako darček k jeho meninám kúpila novú misku, šampón (lebo som mama, ktorá myslí aj na praktické darčeky a on niečo také ako ponožky nepotrebuje) a hračku v podobe zelenej žirafy. Už som aj stihla vymyslieť sci-fi príbeh, ako táto mutácia prírody mohla vzniknúť.

Žirafa Helena mala neobyčajne dlhý krk. Taký dlhý, že ním ako anténou vyslala signál až do vesmíru. Privolala tým Marťanov, ktorý ju nechali celú ozelenieť, hoci už beztak bola zelená od hrôzy. Zo žirafy Heleny sa stala žirafa Zelena a aby sa to už nikdy nezopakovalo, odvtedy držala svoj krk len pri zemi.
The zel-end.

Predtým som mu bola „nútená“ kúpiť ešte strojčeky (veľký a malý, o ktorom som si myslela, že sa použije na strihanie tvárových častí, ale efekt nula bodov). Vždy sme ho na strihanie objednávali, ale táto služba sa u nás zrušila a keďže sme nevedeli na ako dlho, museli sme ho prvýkrát v jeho osemročnom živote skúsiť ostrihať sami doma. Pretože na Veľkú noc sme tu nemali už psa, ale maskota barana - „vlk v ovčom rúchu“. Myslela som si, že som mala radšej ešte priobjednať nejaký pancier alebo brnenie pre človeka, ktorý sa na túto chlpatú misiu podujme, ale nakoniec to náš havo zvládol a vydržal oveľa lepšie, než sme všetci čakali. Dosť nám aj jemu pomohlo, keď sme zapli televízor a jeho pozornosť ako vždy upútali reklamy - obzvlášť tie s Dedolesovými chipmunkami. Keď bol nedávno na ročnom očkovaní, potešilo a zachránilo nás, že strihačka či-ako-sa-to-nazýva už opäť pracuje.

„Baran-ovca, baran-ovca, verný svojmu stádu ostaň...“
Žirafu Zelenu som stihla odfotiť ešte kým mala všetky uši a rohy

Oslávenec a majiteľ inkriminovanej loptičky s novým imidžom

Tvorila som ✿

Jedným z dôvodov, prečo som na blogu za posledné týždne nenapísala takmer nič, bol ten, že som písala niečo iné. Všetky svoje schopnosti spájať slová som venovala do písania svadobných príhovorov pre moju najlepšiu kamarátku, ktorá sa vydáva. Spoznali sme sa ešte predtým, ako sme sa na ZŠ stali spolužiačkami a keďže pri nej nemôžem byť aj v ten veľký deň, priala si, aby som na jej svadbe bola prítomná aspoň prostredníctvom slov, ktoré sa budú čítať. Úplne ma to dojalo a už som dostala aj pozvánku, ktorá patrí medzi moje poklady. Krásne tiež bolo aj to, že ohlásenie svätej omše za poďakovanie a vyprosenie môjho zdravia, pripadlo v tie isté nedeľné oznamy, keď zároveň aj oni mali svoje prvé svadobné ohlášky.

Možno ste si všimli, že som začiatkom marca nahodila jarný vzhľad Ostrova, ktorý som dočasne doplnila o jazierko. Inšpirovala ma k tomu báseň z filmu Wind River, ktorý bol hodne drsný a vážny (začala som ho pozerať len kvôli Jeremymu Rennerovi , ale nakoniec ma ten film zasiahol ako celok). Báseň sa volá A Meadow in my Perfect World (Lúka v mojom dokonalom svete) a hneď ma oslovila. Slovenský preklad vo filme je však hrozný, keď som si ho porovnala s originálom. Ešte aj Google prekladač to zvládne lepšie, pretože „shading the world beneath it“ nepreloží úplne odveci, ako že (strom) „vrhá svetlo na svet pod sebou“. Tak som si tú báseň preložila sama (svoj preklad mám v pláne niekedy priložiť k článku s ďalšími mojimi haiku).

Čo ste si ale určite nevšimli sú drobné úpravy, ktoré som spravila na animáciách. Prinútila som  kvietky , aby pršali za stránkou príspevku a konečne som nastavila oblaky tak, aby neštartovali v strede obrazovky, ale aby lietali od jedného konca k druhému + som ich trochu rozžiarila. Malé detaily, ale potrebovala som tieto prírodné javy ovládnuť a jasne im určiť, kde je ich miesto, ha!
Okrem tejto tvorby som prvýkrát skúsila aj kresliť očami pomocou môjho zariadenia na ovládanie počítača, ale hlbšie sa do toho pustím neskôr.




✿ Pozerala som ✿

Už niekoľko rokov mám tradíciu pozrieť si cez veľkonočné sviatky celý pôvodný seriál Anna zo Zeleného domu. Zbožňujem ho, ale ten sequel, ktorý o 15 rokov nakrútil už iný režisér sa mi že vôbec nepáči. Hoci je úžasné, keď sa ešte s tak veľkým odstupom času natočí pokračovanie niečoho obľúbeného, v tomto prípade to nevyšlo ani trochu. Anna tu hľadá Gilberta a ja som hľadala Annu, z ktorej sa stala iná postava. Nikdy z tejto epizódy nakoniec nemám dobrý pocit, ale predsa si ju aj tak vždy pozriem len kvôli ďalšej dávke A&G scén . Joj, celý čas ma však pri pozeraní seriálu hrozne bolí srdce z toho, že Jonathan Crombie už nežije. ✝ :(

Podobne ako k Vianociam, tak aj k Veľkej noci neodmysliteľne patria rozprávky - a mne sa s ňou spájajú hlavne Princezná z mlyna a Hľadá sa Nemo. Napokon som tento rok však stihla zkuknúť len prvú časť Princezny a k Nemovi som sa žiaľ nedostala vôbec. Namiesto neho som si pozrela iný animák, Veľkú šestku, ktorý je tiež jeden z mojich najobľúbenejších. Celkovo mám neskutočne rada také sci-fi „geekovské“ rozprávky (napríklad ešte Ralph Rozbi-to, Konečne doma alebo Lego príbeh). A vo Veľkej šestke je Baymax totálne zlatíčko - teda, aby som presne citovala rozprávku, tak je „mucinko“.
(◠)

Medzitým som sa nechala unášať krásou tanca na ľade počas prenosov tohtoročných MS v krasokorčuľovaní a pred pár dňami som si z nostalgie pozrela film Malá Fadetka (v originálnej francúzštine, pretože so slovenským dabingom alebo s titulkami som ho nenašla), ktorý ma približne asi tisíc rokov dozadu tak okúzlil, že ešte dlho potom som svojim Barbiam pri hraní dávala meno Fadetka a moje kamarátky nechápali, čo za ďalšie divné meno som si to vymyslela.



Nazbierali sa mi obrovské resty nepozretých častí tureckého seriálu Spútaný motýľ, takže kým to rýchlo nedobehnem, aby som bola zarovno s TV, nemôžem pokračovať v iných seriáloch alebo začať s novými (ešte ani v tomto nedokážem bežať, tak by som namiesto výrazu dobehnem radšej mala používať slovo doľahnem). Mám rozkukanú telenovelu Rany z lásky (tie nostalgické návraty ma asi úplne ovalili po hlave), dva kórejské seriály a Netflixovú adaptáciu brutálnej knihy Ví o tobě. Čo najskôr sa chystám zhliadnuť aj ten nový seriál Shadow and Bone. Normálne by som si najprv prečítala knižnú predlohu, ale Ben Barnes vyzerá tak moc úžasne, že sa mi už nechce zdržiavať čítaním a potrebujem ho vidieť okamžite! :D


✿ Čítala a nespala som ✿

Tento rok som sa konečne rozčítala a s nadšením začala ponárať do hlbín kníh tak, ako kedysi (čo sa mi zdá, že bolo už veľmi dávno). Dokonca moje čítanie prešlo do extrémnejšieho levelu, pretože posledné týždne je u mňa celkom bežné, že čítam alebo počúvam audioknihu do piatej ráno a som fakt rada za noci, keď sa mi podarí prinútiť sa ísť spať aspoň o štvrtej. Niežeby som mala problém s insomniou možno - keď sa už rozhodnem, že spať idem, tak ma odvalí do minúty na celé dopoludnie. Ale mám pocit, že spánok nepotrebujem vôbec, pretože ešte aj o šiestej ráno dokážem bez problémov vypliešťať oči von oknom, za ktorým už úplne vyšlo slnko a počujem prichádzať prvé dodávky s čerstvým tovarom do obchodu.

Táto moja absencia únavy je ťažká na pochopenie pre každého človeka so zdravým rozumom - obzvlášť pre tých, ktorí si pamätajú obdobie pred mojím napojením na UPV, pretože vtedy som od vyčerpania a slabosti naopak prespala celé dni, týždne, mesiace. To ma privádza k teórii, že som si buď spravila zásoby spánku na celé roky dopredu alebo som sa v nemocnici v skutočnosti premenila na upírku a nepamätám si to. Keď som sa o svoje konšpirácie podelila, zo žartu dúfam mi bolo povedané, že mi z tých kníh už šibe a ja som na to odvetila, že to je ten najlepší kompliment, aký som kedy dostala (čo je jeden z mojich TOP výrokov Anny Shirleyovej). (◠)


Hraciu skrinku toho klavíra som si pod stromčekom našla zas predminulé Vianoce a je úplne čarovná,
pretože keď hrá melódiu, baletka sama od seba začne tancovať a točiť sa dookola
 


Mám v pláne napísať (krátke) články na niekoľko knižných tém a viem, že stále sľubujem aj recenzie na knihy, no k tým sa neviem dopracovať. Najradšej by som totiž len čítala a čítala knihy alebo počúvala a počúvala audioknihy bez zastavenia a prestávky. Týmto spôsobom som zatiaľ napísala recenziu iba na jednu knihu z deviatich tohtoročne prečítaných. Moje čítanie však môžete sledovať v profiloch na Goodreads a Databáze kníh, kde som začala byť celkom aktívna aj v zdieľaní statusov ohľadom toho, čo si práve myslím (alebo kričím) pri čítaní knihy. Aspoň takto vám poviem, že zatiaľ najmega bola audiokniha Smrtka (už si ani nespomínam, kedy naposledy som bola z nejakej knihy až takto paf). Nádherná bola tiež audiokniha klasiky Pýcha a predsudok a výborné zas trilery Terapia (ktorá je aj ako audiokniha, niekedy si ju určite vypočujem) a Zamkni poslední dveře. Zistila som, že ma veľmi baví čítanie zaujímavých psychologických trilerov - a len som si opäť potvrdila, že milujem počúvanie audiokníh. No a najväčším orechom bol paradoxne Malý život, ale napriek všetkému napokon neľutujem, že som si ho prečítala (ale vo svojom živote sa k nemu už druhýkrát nevrátim).

Čítala som ho vrámci Společného čtení Irenky z Knihánkova, pričom tento stream vyšiel presne v deň mojich menín. Bol teda pre mňa ako taký krásny posledný darček na konci dňa (Irenkine streamy sú vždy každú druhú sobotu o 22:00 a na jednom z nich sme sa raz rozprávali aj do takej pol piatej ráno), i keď výber knihy Malý život, ktorý naň pripadol, nebol práve môj šálok kávy (doslova nie, pretože nepijem ani zo šálky, ani kávu). Keď už som pri tom, tak okrem podpory nášho blízkeho útulku nákupom jeho vecičiek, som poslala aj niekoľko českých knižiek z mojich zásob do dobročinného knižného bazárika pre psie útulky, ktorý Irenka organizuje (v roku 2019 sa im podarilo vyzbierať 112 000 Kč - video). Je úžasné, že aj takto knihami sa dá pomáhať - s láskou k čítaniu a k psíkom . Ak chcete, ešte stále môžete knižky, ktorým by ste chceli dopriať nový domov, poslať aj vy - alebo vrámci svojich možností podporte útulok vo vašom okolí či nejaký iný. (◠)

Pohľad hovoriaci: „Mňa najviac podporíš, ak ma už nebudeš stále fotiť,
keď sa snažím spať (pretože na rozdiel od teba spím veľmi rád, často a dlho)
a prestaneš ma ohovárať na tom svojom blogu. Ďakujem.“
...ale tie labenky! A nemyslím tie na deke
 (◠)


Okrem čitateľských klubov (mimochodom, čo by ste povedali na to, keby som založila aj nejaký svoj vlastný? Mohli by sme si o vybranej knihe spoločne písať trebárs na Discorde) sa zapájam i do niekoľkých knižných výziev - jednou z nich je napríklad Audioknižná výzva 2021 od Audiolibrixu, pri ktorej som sa rozhodla pre hardcore verziu („Audiokniha dlhšia ako jeden deň“... to bude beh na dlhú trať, uši traste sa!). Som dosť súťaživý typ (nie taký, ktorý chce vždy vyhrať, ale taký, čo sa chce všetkého zúčastniť), takže mňa takéto čitateľské kluby & výzvy k čítaniu v pozitívnom zmysle silno motivujú. Akoby mi tie aktuálne nestačili, objavila som ešte knižný klub herečky Reese Witherspoon, ale z neho si veľa prečítať nemôžem, pretože väčšina kníh do slovenčiny alebo češtiny preložených nie je.

Počas marca som v Knižnej detektívke Martinusu (ku ktorej vytvorili parádnu tematickú záložku s lupou) so Sherlockom Holmesom pátrala po páchateľovi, ktorý knižným hrdinom kradol obľúbené knihy (no veď ten by si dvakrát rozmyslel, či by nejakú srdcovku šlohol mne). Nie, Zlodejka kníh to nebola, ale ja som už po pár dňoch naisto vedela, že lupičom je sám Poirot (a slávnemu Sherlockovi to nedochádzalo mesiac, pche). Celé roky som každú nedeľu pozerávala na RTVS Christieovky, takže moje šedivé bunky už Hercula poznajú naspamäť.

Vidíte, VIDÍTE o koľko nie sú rovnako vysoké tie prvé dve knihy?!
Lebo dúfam, že to len ja mám nejaké halucinácie z nedostatku spánku -_-

✿ Skončila som ✿

...zatiaľ. 3:)

6 komentárov:

  1. Joj,Aly,už je koniec? Dočítala som celý blog? Ja chcem čítať ďalej. Krásne píšeš a veľmi príjemne sa mi čítaš. Pri rolovaní sa mi zdalo že je článok dlhý, ako píšeš, ale keď som ho dočítala, zdalo sa mi to príliš skoro. 😀

    Zvlášť sa mi páčil ten začiatok, kde píšeš o radosti zo života a láske k životu. Je to také povzbudivé.
    A asi si budem musieť prečítať tie Michalove knihy.
    Maj pekný deň. Leti.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak toto boli tie najkrajšie a najprekvapivejšie slová, aké by som si k tomuto článku ani vo sne nedokázala predstaviť. ❤ ❤ ❤ Mám z nich obrovskú radosť (väčšiu než je samotný článok), veľmi pekne ďakujem i za vzácny čas, ktorý si jeho prečítaniu venovala. ✿
      Všetko dobré prajem ☀ :)

      Odstrániť
  2. Krásne slova je v tebe plno života, ktorí nie je vidieť v uplne zdravych ludí. Povzbudzujuce slova. Nech ťa Pan žehna aby si mohla ešte vela písať.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem veľmi pekne, mňa zas povzbudzujú tieto vaše krásne slová. ❤
      Taktiež prajem veľa Božieho požehnania. ☀ :)

      Odstrániť
  3. Držím palce, aby to ďalej išlo len tou najlepšou cestou a s úsmevom na tvári :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem krásne ❤ veru, pôjdem si ja rovnako ako „išlo vajce na vandrovku.“ :D A jeden taký úsmev posielam aj Tebe. :)

      Odstrániť
Zo srdca ďakujem, že ste sa rozhodli podeliť o svoj názor.
Vážim si to a veľmi sa z toho teším... :)

Maltese Dog